Na základnej škole sme zvykli utekať po hodine nemčiny a brzdiť až pred našou triedou na šmykľavej dlažbe. Do mojej brzdnej dráhy sa však priplietlo dievča objemnejších rozmerov a ja som ju na moje prekvapenie prevalcoval. Hovoril som si: „Som už štvrták, nikomu sa ospravedlňovať nebudem, nemala mi tam zavadzať!"
Ako piatak som však zistil, že štvrtáci sú len takí malí sopliaci na prvom stupni. V deviatej triede sme po škole chodili ako králi. Boli sme veľkí deviataci, ktorí už odchádzajú zo školy. Mysliac si, akí sme hrdinovia sme chodievali fajčiť cez veľkú prestávku za garáže. Dokonca sme si dovolili kúpiť pivo na Vianočný večierok. Vyzerali sme predsa tak dospelo.
Prvák na strednej hneď pochopí, že deviatak je iba zapupákovaný základoškolák, ktorý ma všetko iba pred sebou. Poriadnou štipľavou fackou po holej je, keď vás tretiaci na strednej nútia jesť chleba s paštétou, ríbezľovým džemom, cibuľou, medom a šľahačkou.
Pamätám si na ten pocit, keď som ako maturant išiel po meste v obleku. Myslel som si, že mi všetky autá automaticky zastavia, keď pôjdem cez cestu. Veď predsa maturujem, viac sa už ani nedá!
Vysoká škola ukáže nováčikovi ako prvé, že ste ........ nikto. Kašľú na vás pedagógovia, študijné oddelenie a zvlášť vrátničky na internátoch si dokážu na prvákoch poriadne zmlstnúť. Jeden z tisícov, ďalší semester tu už možno aj tak nebudeš.
O rok by som mal skončiť ako stavebný inžinier. Voľakedy by som si myslel, že mi to dá označenie vedomostí, právomoci a zodpovednosti. Ale viem, že keď prídem do zamestnania budem opäť nikto. Okolo mňa bude veľa skúsených odborníkov, ktorí ma budú môcť strčiť ľahko do vrecka. V poriadku - poviem si, o pár rokov postúpim kdesi vyššie, lenže tak, či tak bude nado mnou ktosi, kto je lepší.
Otázka znie: Prečo majú naši politici pocit, že sú na vrchole dokonalosti?
