Herman je mŕtvy. Ja som vrah. Úvod, zápletka, rozuzlenie. Mohlo by sa stať, že pri identifikovaní sa stala chyba, ale to by bolo iba kopírovanie udalostí posledných dní.
Bez zbytočného rozťahovania príbehu a zachádzania do trápnosti – som absolútne neschopný chlap. Nedokázal som sa postarať ani len o kaktus. Najhoršie je, že ani neviem, kedy k úmrtiu došlo.
Nedokázal som mu zabezpečiť ani len obmedzený prídel vody. A keď som sa raz zodvihol, natiahol ruku k jeho obvyklému miestu na televízore, zistil som, že Hermanovi veľmi výrazne chýba zelený nádych írskych lúk. Farba preč, pichliače neprirodzene vyvrátené, na zemine chumáče prachu a výrazný zápach prebiehajúceho rozkladu.
Som monštrum. Nijaký kladný hrdina. Som postrach každej matky, ktorá mi do rúk zverí dieťa. Mal by som mať vyvesenú fotku na špeciálnej tabuli s nápisom: Do kontaktu prichádzať iba v oceľovej klietke.
Jediná živá vec na internátnej izbe je preč (ak nerátam spolubývajúcich a rôzne bio kultúry, ktoré tu vznikajú). Preč sú časy, keď v pravidelných intervaloch menil svoju polohu na televízore, keď som sa snažil narovnať obraz. Preč sú aj jeho ďalšie možné cestovateľské zážitky, keďže sa do Žiliny dostal cez Trenčín a Prievidzu. A preč sú aj chvíle, keď bol mojim jediným spoločníkom v chvíľach samoty.
Podivín žijúci s kaktusmi. Možno budúca náhrada za zaužívaný obraz žien žijúcimi s mačkami. Svoju budúcnosť vidím v polyméroch, poly etánoch a polyvinylchloridoch. Budem obklopený umelinou a vecami, ktoré odolávajú skaze s názvom Zeleník.
Ospravedlňujem sa Martinke, ktorá mi Hermana zverila do mojich ničiteľských pazúrov. Viem, že náš vzťah tým utrpel poriadnu ranu, ale aspoň vieš, že živé veci treba predo mnou chrániť.
