Monika Železníková
Čím viac času prešlo, tým viac mi chýba.....
Konečne sme dorazili. Boli sme už unavené. Skorý ranný let a cesta preplneným vlakom s veľkými kuframi nás úplne zničila. Vyšli sme pred železničnú stanicu a hneď nás začali okrikovať taxikári. Nastúpili sme do jedného z nich a už sme len hlatvo pozerali po budovách a ľuďoch celkom iného sveta. Boli sme v šoku, doprava bola chaotická, hlučná. Začali sme cítiť jednu z atmosfér mesta a hlavou mi len preletela myšlienka, kam som sa to dostala a prečo som tu vlastne šla. Ulice boli špinavé, naplnené ľudským pohybom, ale i rôznymi ľudskými osudmi, ťažkými osudmi. Ľudia, ktorí emigrovali zo svojej krajiny kvôli vojne, či zlým ekonomickým podmienkam, lemovali ulice jedna radosť. Imigranti z Afriky predávali kabelky, imigranti z Indie šatky, imigranti z Číny elektroniku a imigranti z Rumunska zvyčajne žobrali. Napriek tomu bojovali a verili, že Európa je ten raj, kde konečne nájdu pokoj. Ani so psami to nebolo iné, túlali sa uličkami a žili si svoj slobodný psí život, a tak sa vám často stalo, že ste šliapli do niečoho, čo vám "prinesie šťastie".
