Život je tragikomédia. Môžeme si vybrať, či sa budeme smiať, či plakať. Obe možnosti sú krásne. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Chcela by som napísať tak veľa. Napriek tomu nedokážem niektoré veci vyjadriť. Chcela by som popísať svoje pocity, chcela by som poznať odpovede na moje otázky. Napriek tomu to neviem a odpovede nedostávam. Ostávam niekde na bode......ostávam niekde, kde je niečo hlbšie ako ja, kde je niečo za všetkým....Akosi mne, netrpezlivému typu ostáva len jedno....trpezlivosť....ostáva len jedno... pokora....
Niekedy stačí aj pivo. Niekedy človek potrebuje len tých správnych ľudí, správnu konverzáciu, uvoľnenie a pochopenie. Niekedy stačí len tak málo,či tak veľa?
Chlapec sa rozhodol, že ho nájde. Hoc vedel, že cesta púšťou nebude ľahká. Nemohol spávať. Stále premýšľal nad ním. V ušiach mu len znel príbeh. A čoraz viac bol presvedčený, že ho musí nájsť. Zobral si tak vodu, chlieb, nôž a vybral sa na cestu.
Dáva mi silu. Poháňa ma vpred. Neviem z kadiaľ prichádza, ale je tu. Je ako zázrak a premieňa celý svet. Robí ho krajším, robí ho živým. Kiež by som vedela rozpoznať, ktorá je správna a ktorá nie. Kiež by som vedela ktorá oslobodzuje a ktorá zväzuje. Ktorá dáva život a ktorá prináša smrť. Ako sa rodí v srdci človeka? Prečo nás robí štastnými, či nešťastnými?
Túlam sa po nete a hľadám niečo, čo by ma zaujalo, čo by ovlažilo moju dušu. Veď sa hovorí, že všetko nájdeš na webe. A naozaj, našla som. Chcem sa s Vami podeliť o tento objav, Akiane Kramarik, je pre nás úžasným Božím darom. Jej kresby a básne sú obohacujúce, sú také hlboké a také čisté. Odporúčam každému, kto sa rád ponára do umenia a kto rád nechá svojho ducha pozdvihnúť k nebu.
Bežím, cítim tlkot mojho srdca, búši mi v celom tele, cítim otrasy, cítim jemný vánok, ktorý mi osviežuje spotenú tvár. Zelené stromy mi rozveseľujú oči, smiech detí rozveseľuje môj sluch a ja sa strácam vo vnemoch. Cítim! Aká úžasná je ľudská bytosť, že môže precítiť tú prítomnú chvíľu, že môže svojho ducha pozdvihnúť k nebu. Bežím a rozmýšľam, prečo sme tu? A prečo nás Boh chcel? A prečo má každý svoj osud? Bežím...
Bolo mi ťažko. Rozmýšľala som nad slovom zrada. Pričom za týmto slovom sa v skutočnosti skrýva veľa bolesti, veľa otázok a nakoniec ťažké výrovnávanie sa s ňou. Človek sa cíti bezmocný, sklamaný, jeto istý typ smrti. Smrti priateľstva, smrti blízkosti, smrti porozumenia, no hlavne smrti dôvery lebo " kto ťa raz zradil márne sľubuje vernosť "(Moliére). Zradu nikdy nečakáme a asi preto tak bolí. Vkradne sa do našich životov a dlho nechceme uveriť, že je vôbec možná jej prítomnosť. Zrazu nás však zasiahne a my sme prekvapení, doslova vykoľajení. Nemožeme a možno ani nechceme tomu uveriť.
Chcela som napísať niečo úžasné a hodnotné, očarujúce. No omrzeli ma vyčačkané rečičky, prišla na mňa "remarkovská" nálada. Nuž, čo si budeme klamať, my ľudia sme len predsa obmedzení, omylní a niekedy dokonca hlúpi a sebeckí. Vieme si život urobiť naozaj zaujímavým. Čo je však výnimočné je, že napriek všetkým týmto faktom sa v nás nachádza aj niečo dobré, pekné, povedala by som, že priam "božské". Že by to bolo tak myslené v písme, že sme stvorení na Boží obraz? Že sa tými všetkými našimi nedostatkami sa niekde skrýva skutočná Láska, túžba po kráse, a teda Boh?
Ešte ráno som bola šťastná. Teraz moje srdce napĺňa bolesť a smútok. Náš život je taký pestrý. Prečo nemôže byť všetko také ideálne, krásne a dokonalé? Napriek tomu, že všetci tak nekonečne túžime po neporušenosti, všetci sme súčasťou jej opaku. Niekto múdry raz povedal, že neexistujú zlí ľudia, len neštastní. Áno, každý z nás už urobil chybu, každý zažil vlasnú úbohosť, v ktorej sa môžme buď stratiť, ale prijať realitu života, ralitu samého seba. Moja vlastná obmedzenosť ma niekedy napĺňa beznádejou, no niekedy ma práve v tom dne prenikne niečo hlbšie.
Za internátnym oknom.....Čo sa skrýva za internátnym oknom? Okrem starého nábytku a postelí, ktoré dýchajú históriou....Tisíce ľudských osudov a tragédií, tisíce nocí strávených nad knihami, tisíce nocí plných priateľstiev, či vášní.....Tisíce cigariet, tisíce litrov alkoholu, tisíce.........Áno, za každým oknom, sa odohráva nejeden príbeh človeka. Mladého človeka plného plánov, predstáv, ilúzií, ktoré sa postupne rozplynú a ostane len holá realita s ktorou sa bude musieť každý popasovať. Napriek tomu je to miesto zázrakov. Obyčajné často nemoderne zariadené izbičky, niekedy aj dýchajúce plesňou, či inými nedokonalosťami, vedia vytvoriť študentom miesto na štúdium. Veď na prvom mieste každého študenta je predsa štúdium. Internátna izba vie vytvoriť miesto, kde sa mladí stretnú a nadviažu prvé známosti, priateľstvá. Niekto nadviaže možno priateľstvo len so starou známou Mariškou, no možno niekto tam stretne práve človeka s ktorým strávi celý zvyšok svojho života.
Dostávala sa mi čoraz viac pod nechty. Robila to tým najchladnejším a najbolestivejším spôsobom, akým len vedela. Na nebi už svietila prvá hviezda a mesiac ukazoval svoj tenký pravý okraj. Krajina bola pokrytá snehom, pôsobila tak čisto a nedotknuto, ako túžba po dokonalej čistote a pravde, po ktorej ľudská duša tak veľmi túži. Zrazu som len začula volanie: "Poď lebo prídeme neskoro!" Vracali sme sa z výpravy radosti. Bolo sv. Mikuláša a my, ako každý rok v ten deň, sme mali vo zvyku navštíviť chorých v dedine, ktorým už telo nevládalo, no duše mali stále plné túžob a života. Improvizované anjelské kostýmy, improvizovaný svätý Mikuláš, ale neimprovizovaná radosť. Väčšina chorých, boli už starší ľudia. No vždy keď sme prišli, videla som v nich to dieťa, čisté, zraniteľné, oddané a túžiace po láske. Iba jedna pani sa preľakla, po našej návšteve, myslela si, že už umrela, keď uvidela toľko anjelov, našťastie sme jej však vysvetlili, že my sa na anjelov len hráme, aby sme ju potešili. Skončilo to úsmevne. V každom dome sme dostali požehnanie a cítim ho dodnes.
Ešte dnes cítim ten pocit, ktorý mi prechádzal po celom tele a napĺňal ma pôžitkom z krásy. Bolo síce mrazivo, ale obloha bola čistá. Slenečný studený jas dával monumetom vzhľad pevných, čistých kryštálov, ktoré sa hrdo pýšili nad zemou a pripomínali nám bohatú minulosť. Áno, dnes žije z toho celý Rím. Z histórie, ktorej pozostatky obdivuje celý svet. Ani ja som neodolala a nechala som sa zviesť tou krásou dávneho bohatstva Rímskej ríše.
Tak dnes je to už v háji. Môja vnútorná harmónia mi zakývala a odišla. Ževraj môj vysoký tep a vrelú krv už nemôže zniesť. Ach tak mi chýba, keby len vedela aké je niekedy ťažké udržať si chladnú hlavu a krv. Stojíte v rade 15 minút a nedisciplinovaní Slováci nevedia, čo znamená zástup ľudí stojacich za sebou.
Prokrastinácia je činnosť, ktorej hlavným cieľom je vyhnúť sa činnosti, ktorá je vašou povinnosťou, ktorú máte splniť. Odkladanie povinnosti je neracionálny únik pred realitou a hoc si to plne uvedomujete, aj tak to robíte. Je to ako keď ja píšem článok na blog, i keď sa mám učiť na zajtrajší zápočet. Na začiatku bol dlhý deň so silnou myšlinkou: "Idem sa učiť!"
........lebo považujeme toho druhého za dokonalého (Ján Pavol II.) "Láska sa môže zneužiť na sebecké ciele. Milujem niekoho, ale zároveň by som chcel od neho veľa, dokonca veci, ktoré mi nepatria. To nie je pravá láska. Pravá láska bolí. Vždy musí bolieť. Musí byť bolestné niekoho milovať, niekoho opustiť. Pre milovaného možno zomrieť. Keď sa ľudia berú, musia sa všetkého vzdať, aby milovali jeden druhého. Matka, ktorá dáva život dieťaťu, veľa trpí. Podobne je to v náboženskom živote. Ak chceme patriť Bohu, musíme sa všetkého zriecť. Len tak možno skutočne milovať." (Matka Tereza)
Dnes ideme na ostrov. Čo si človek z pevniny môže viac priať. Čo si človek, ktorý o najkrajšom pobreží, o azúrovo-modrej vode o palmách a krásnych kvetoch plných rôznych farieb, len sníval. Konečne sme uvideli maják ostrova a prístav. Sme tu. Zvedaví a hladní. Krásne ostrovy nie sú pre hocikoho. Ostrov sa musí niečím živiť, a tak buď podporíte ekonomiku ostrova alebo si prinesiete vak plný jedla a spacák. My sme však len zvedavci bez batohu. Kúpili sme si kilové vrece sušienok a mlieko, ktoré sme museli vypiť čo najskôr, aby sme z neho nemali teplé latte.
Je už večer. Deň sa znova končí, tak ako včera. Tma už obklopuje priestor za oknom a ja pri malej lampičke preklikávam internetové stránky. V žalúdku som zas pocítila ten dobre známy pocit. Bol však už večer, a tak som si uvarila "jahodový čaj", veľmi osladený jahodový čaj. Chuť jahodového čaju si možno vychutnať len v istých momentoch a toto bol jeden z nich. Nechápem. Bola som ešte stále podrážená z dnešného večera. Ževraj isté veci sa na verejnosti nehovoria. A ja som čakala len jedno uvoľnené posedenie pri pive s dvoma kamarátkami. Posedenie pri pive s dvoma ľudmi nepovažujem za verejnosť. Ten pocit nepochopenia mi zvieral hrdlo a ja som si uvedomila, že ľudia sú rôzni, že niekomu stačí len povrchné blábolenie o ničom a že ja s tým nič neurobím. Nejak som to prehltla.
Slnko sa opieralo do môjho chrbta, rozohrievalo mi celé telo. Lístie šušotalo pod mojími nohami. Bol to krásny jesenný deň. Plný sýtych farieb a hrobov. Stála som práve nad jedným z nich, nad hrobom môjho blízkeho zosnulého. Modlili sme sa, ako to zvykneme robiť každý rok o takomto čase. Keď som bola ešte dieťa dušičky boli pre mňa iba o zapaľovaní sviečok. Hroby ku ktorým sme chodievali sa modliť, boli hroby mojich prastarkých, či iných mojej rodine blízkych zosnulých. Mne to však nič nehovorilo. Tých ľudí som osobne nepoznala, a tak som iba rátala koľko rokov ten človek prežil na tomto svete a pýtala som sa starkých ako zomrel, aký bol človek, kým bol.
Sedím na lavičke blízko autobusovej zástavky. Čakám na kamošku a pozerám na paneláky. Rozmýšľam aké sú len škaredé. Potom rozmýšaľam aké osudy majú asi ľudia v nich. Okolo mňa prechádzajú ľudia a ja ich sledujem, rozmýšľam...... Zrazu ide otec s dvoma deťmi. Jedno malo možno päť rokov a druhé možno tri. To menšie si všimlo, že ich sledujem, zapozeralo sa mi do očí a ako prechádzali okolo mňa, otočilo sa smerom kde som sedela. Usmialo sa na mňa, poslalo mi pusu......
Vstalo sa o piatej. Trebalo vyhnať kravu na pašu a potom ísť kosiť mládzu, porozhrabovať ju, aby sa sušila kým bolo pekne a sucho. Kým steblá trávy, padali pod ostrým kosy, ja som zbierala na našej záhumienke lúčne kvety a dávala ku krížu. Keď som bola staršia už som aj ja rohrabávala trávu za kosou a učila sa, čo sú prvé mozole. Prišla jeseň a zbierala sa úroda, zelenina, zemiaky. Niekedy sme od rána do večera strávili na poli. Práca, modlitba Anjel Pána, spoločný obed v poli, práca a spánok.
