Ako dieťa ma neuveriteľne vytáčalo, keď zo mňa pri nejakej väčšej rodinnej brigáde spravili poskoka pre všetko. "Skoč po hento, prines tamto, vyčisti toto..." Myslel som si, že mám na viac, že mi nemusia dávať zbytočné úlohy, len aby ma nejako využili. Dnes to chápem - vôbec nešlo o zbytočné úlohy, aj keď sa mi také zdali byť. Už viem, že bez nich by nebolo možné pokračovať vo väčších veciach. Napríklad na takej zabíjačke. Všetci stáli okolo prasiatka a tvárili sa dôležito, len mňa poslali pre vodu. Išlo ma poraziť. Dnes viem, že nebyť tej prinesenej vody (aj keď sa tá úloha zdala byť akokoľvek zbytočná a nezaujímavá), zabíjačka by nemohla pokračovať.
Preto chcem vyjadriť svoj obdiv každému, komu sa vidí jeho práca nezaujímavá a monotónna a nie je tou, o ktorej celý život sníval. Možno niekedy nedokážeme naplniť svoj osobný príbeh, o ktorom píše Paulo Coelho... A možno si len nechceme pripustiť, že práve to, čo robíme je naším osobným príbehom, ktorý prináša úžitok aj ľuďom naokolo. Každá maličkosť, každá (aj tá najmenšia a zdanlivo najbezvýznamnejšia) práca, má svoje opodstatnenie. Preto chcem poďakovať všetkým, ktorí pracujú práve na takýchto miestach. Všetkým tým patrí moje uznanie a obdiv.
Mimochodom, som stále dieťaťom, ktoré sníva o úspešnej budúcnosti. Snívam, že budem zarábať veľké peniaze... Kde ma vietor zaveje, stále neviem...
