I.
Bolo chladné decembrové ráno. Chladné, ako mnohé duše náhliace sa do kostola vykonať si vianočnú spoveď. Kňaz si sadol do spovednice, zapol ohrievač, aby sa aspoň trošku zahrial kým príde prvá ovečka. Rozmýšľal, prečo ich pred vianočnými sviatkami prichádza oveľa viac ako inokedy. Vedel, že pre mnohých je to zaužívaný stereotyp spojený s príchodom Vianoc a nič sa v ich vnútri nezmení. Mal však pocit, že mnohých privádza na toto posvätné miesto akýsi vnútorný hlas. Možno chcú nájsť pred soškou malého Jezuliatka dávno stratený pokoj, ktorý im dnešný svet nevie dať. V duchu ďakoval Bohu za tento čas milosti, kedy nachádza samého seba nejeden zblúdilec. Tak sa ponoril do vlastných myšlienok a modlitieb, že nepočul kroky narúšajúce posvätné ticho. Do chrámu vstúpil starší pán, poznačený životnými strasťami, ktorý, ako sa zdalo, nebol na tomto mieste mnoho rokov. Šedivé vlasy a hlboké vrásky na čele ešte viac umocňovali stav jeho vnútra. Rozhliadal sa okolo seba, akoby hľadal očami záchytný bod. Pozrel na pozlátený svätostánok, na ktorom svietilo večné svetlo, pričom podvedome sklopil zrak. Z výšky naňho pozerali malé hlinené sošky anjelikov, vpredu sa skvel obrovský oltár, sčasti pozlátený, sčasti drevený, po jeho bokoch stáli sochy štyroch evanjelistov – dvaja z jednej strany a dvaja z druhej. Centrálnym súsoším celého chrámu bola Svätá Trojica majestátne tróniaca na samom vrchu oltára, obklopená zlatými lúčmi. Precíznosť, s akou bola vyrezaná z dreva, musela byť zaručene dielom majstra. Zdalo sa, akoby z tej výšavy pozerala práve na miesto, kde stál muž. Ešte nikdy sa necítil tak biedne a ponížene ako teraz. Ťažko povedať, či to bolo spôsobené jeho vnútrom, alebo samotnou veľkosťou chrámu čnejúceho sa k nebesiam. Po dlhšej chvíli zastavili jeho oči na drevenej spovednici umiestnenej v pravej lodi. Povzdychol si, čím si chcel pridať odvahy a vykročil smerom k nej. Otvoril dvere, pozdravil kňaza a spýtal sa, či by mu mohol venovať chvíľku času. „Samozrejme,“ odvetil kňaz, „potrebujete niečo dohodnúť, alebo sa chcete vyspovedať?“ Muž sa nad otázkou pousmial a odvetil: „Vyspovedať. Chcel by som Vám povedať niečo, čo v sebe držím dobrých štyridsať rokov.“ Kňaz sa mierne zachvel. Zrejme začínal tušiť, že táto spoveď nebude rovnaká, ako všetky ostatné. Veru, v živote zažil rôzne vyznania, pri ktorých často behal mráz po chrbte, ale na to, čo ho práve čakalo, bude ešte dlho spomínať. „Viete, aby som povedal pravdu, je to pre mňa ťažké a do poslednej chvíle som neveril, že sa odvážim sem prísť,“ začal opatrne muž. „Neviem, čo by som mal povedať. Najskôr, ak dovolíte, poviem Vám svoje meno. Viem, že pri spovedi to nie je nutné, ale myslím, že sa mi potom bude ľahšie rozprávať.“ „Samozrejme, úplne Vás chápem,“ odvetil kňaz. „Nuž teda, volám sa Samuel. Naposledy som sa spovedal, keď som ako dvadsaťročný chodil na univerzitu. Viem, je to veľa rokov a pravdu povediac, ani neviem, či si môžem dovoliť niečo od Boha po toľkých rokoch žiadať.“ „Náš Pán nepozerá na čas, ale na rozhodnutie. Preňho je Vašich štyridsať rokov ako jedna minúta. No Vaše rozhodnutie prísť a vyznať svoje hriechy má pre Neho obrovskú hodnotu.“ Pomaličky spadla zo Samuela aj posledná bariéra, ktorou bol strach z nechápavého spovedníka. Videl, že vošiel do správnych dverí, kde naňho čakal chápajúci človek, taký, akého si po ceste sem predstavoval. Chvíľu sa pripravoval na samotné otvorenie najhlbších a roky strážených miest vo svojom srdci. Prehodil zopár viet, ktoré mu pomohli uvoľniť sa. Zvláštne bolo, že nemal odvahu pozerať sa kňazovi priamo do očí. Zo začiatku hľadel na svetlý kríž, ktorý vynikal na tmavom ebenovom dreve steny spovednice, neskôr mu oči skĺzli na červený koberček, ktorý mal pod nohami. Ako tak rozprával ďalej a ďalej, odvážil sa zdvihnúť zrak smerom k spovedníkovi. Hlboké oči prenikli do vnútra plného neistoty. Videl v nich chápavosť, s ktorou kňaz počúval každé jeho slovo. Zrazu cítil ešte silnejšiu potrebu všetko vyrozprávať do najmenšieho detailu. Zhlboka sa nadýchol a začal svoje najúprimnejšie vyznanie v živote.
