Okrem toho, že obyvatelia júrt musia ráno pripraviť oheň, aby si na ňom uvarili ranný čaj a ohriali sa, tak sa deň začína pomerne skoro, keďže ranné zápchy sú prekliatím, ktoré zdvihnú tlak každému šoférovi. A ešte jedna maličkosť: bez ochrannej masky na tvár ani na krok.
Čo tam po tom, veď všetky mestá majú problémy. Infraštruktúra, kanalizácia, nedostatok bytov, vysoké ceny nehnuteľností, nedostatok škôl, atď. A kvalita ovzdušia? To je niečo, nad čím sa vo väčšine väčších miest v Európe od priemyselnej revolúcie nezamýšľame každý deň. Po návrate z Mongolska mi moji mongolskí známi poradili, aby som vyhodila všetky šaty, ktoré som si priniesla. Prečo? Pretože toho zápachu sa už nezbavím. Ten špecifický štipľavý zápach znečisteného vzduchu, ktorý vám v zimných mesiacoch trhá pľúca, dráždi sliznicu a spôsobuje nespočetné množstvo zdravotných problémov. Mne osobne jedna poriadna zima, po ktorej nasledovalo pár týždňov v posteli už nadobro odpísala mandle. A to ani zďaleka nepatrím do skupinky najviac ohrozených obyvateľov hlavného mesta.
Čo vám napadne ako prvé, keď sa spomenie Mongolsko? Asi niečo podobné ako Googlu. Krajina nekonečne modrej oblohy, rozľahlých stepí, jurty, kone, nomádi a Džingischán. V zime, ktorá trvá viac ako 6 mesiacov a teploty dosahujú až –35 stupňov, však život 3 miliónov obyvateľov nekončí. Pre obyvateľov vidieka prináša dlhá a studená zima pohromu v podobe „dzud“, ktorý je vyvrcholením horúceho a suchého leta, dažďov v septembri a skorého snehu v októbri a spôsobuje úhyn miliónov kusov dobytka. Napriek mnohým projektom sa obyvatelia vidieka aj naďalej sťahujú do hlavného mesta, či ďalších veľkých miest ako je Darkhan a Erdenet, hlavne kvôli lepšiemu prístupu k nemocniciam, školám a práci. V dôsledku prílevu obyvateľstva sa Ulanbátar, ktorý bol pôvodne postavený pre pár stoviek tisíc obyvateľov, nevyhol nedostatku nehnuteľností a následnej stavbe „nelegálnych“ jurtových štvrtí, ktoré sa tiahnu desiatky kilometrov okolo centra. Bohužiaľ, obyvatelia v daných štvrtiach sú často nútení žiť bez kanalizácie, či tečúcej vody a v dôsledku nedostatočného vzdelania a kvalifikácie sa ocitajú v kruhu chudoby.
Nedokonalá infraštruktúra, blízkosť veľkých továrni, pozícia najchladnejšieho hlavného mesta na svete v údolí obklopenom pohorím a národným parkom Bogd Khan Uul, ktorý blokuje prípadný vietor, jurty, v ktorých sa v zime kúri uhlím (občas aj plastom, starými pneumatikami a topánkami), prach a nekončiace zápchy. To sú dôvody, prečo malé deti končia často na niekoľko týždňov v preplnených nemocniciach a ľudia vychádzajú do ulíc, aby sa pripomenuli svojim politickým predstaviteľom. Mesto „Ulanbátar“, ktoré v preklade znamená „Červený hrdina“ mnohí počas dlhých zimných mesiacov volajú „Kharbaatar“ alebo „Čierny hrdina“ kvôli alarmujúcemu levelu emisií v ovzduší. V našom regióne sa so znečisteným ovzduším spojuje niekoľko príkladov: Londýn v 1952, Peking a Naí Dillí. Len málokto vie, že situácia v 1,4 miliónovom Ulanbátare je niekoľkokrát horšia. Smutnejší je ešte fakt, že obyvatelia žijúci v chudobných štvrtiach trpia najviac. Obyvatelia mesta, ktorí si to môžu dovoliť, žijú buď v najbohatšej štvrti „Zaisan“ alebo si stavajú domy a byty mimo mesta. V najlepšom prípade odídu v zime z krajiny.
Počet škodlivých emisií v ovzduší „Červeného hrdinu“ dosiahol v decembri 2017 päťkrát vyšší level ako v Pekingu. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO) je 80 % znečistenia spôsobené práve používaním uhlia na kúrenie v jurtách, 10 percentami prispieva k situácii doprava a potom iné dôvody ako tepelné elektrárne a odpad. Level emisií PM2.5, t.j. častice, vďaka ktorej je znečistenie pre ľudí životunebezpečné, dosiahol v decembri 2017 svoj vrchol 1985 mg/m³, pričom priemerne dosahuje v Mongolsku hodnotu 1071 mg/m³. SZO neodporúča zdržiavať sa ľuďom v prostredí s hodnotou PM2.5 vyššou ako 25 mg/m³ viac ako 24 hodín, čo znamená, že UB prekročil danú hodnotu osemdesiatkrát.
Počet projektov, ktoré bojujú za zlepšenie ovzdušia sa za posledné roky niekoľkonásobne zvýšil. Jeden z najväčších projektov, Ulaanbaatar Clean Air Project, ktorý je financovaný Svetovou bankou a implementovaný v spolupráci s mongolskou vládou odhaduje, že emisie sa budú musieť znížiť o 94 % na takú úroveň, aby bola kvalita vzduchu v meste prijateľná. Okrem toho bude krajina postupne zakazovať používanie menej kvalitného uhlia v najbližších rokoch, začínajúc v hlavnom biznis centre a smerom do jurtových štvrtí. Navyše, tisícky ľudí vychádzajú do ulíc so sloganmi ako „Zobuď sa a nadýchni sa smogu“. Úspech je však neistý.
Mal by si Ulanbátar zobrať príklad z Pekingu? Premiestniť závody a továrne ďalej od mesta, nainštalovať kvalitné čističky vzduchu, či porozbíjať pece na uhlie v jurtách, aby si ich obyvatelia kúpili elektrické sporáky, na ktoré väčšina nemá financie? Tak ako v Číne, aj zmena v Mongolsku pravdepodobne prebehne pod tlakom občianskej spoločnosti. Mongolská vláda by však mala zainvestovať do dlhodobého riešenia tohto pálčivého problému a nie do nákupu lacnejších masiek a čističiek vzduchu, ktoré ponúkajú len krátkodobé riešenie.
V prípade, že by ste akýmkoľvek spôsobom vedeli pomôcť, prosím, neváhajte sa kedykoľvek ozvať.
Ak by ste sa chceli dozvedieť o Mongolsku viac, neváhajte sledovať účet @Mongolia_EU na Twitteri (v angličtine).
V prípade záujmu o problematiku znečisteného ovzdušia v Mongolsku sa môžete viac dočítať tu (v angličtine):
National Agency of Meteorology and Environmental Monitoring
How Deadly Pollution Became one of Mongolia's Biggest Problems
