V prvom rade by som chcela podotknúť, že tento blog nie je v žiadnom prípade porovnaním podmienok v Mongolsku a na Slovensku. Aj keď si to ešte stále niektorí myslia, v Mongolsku sa už dávnejšie nerodí v jurtách ako kedysi. Aj tu máme nemocnice tak ako všade na svete. So slovenskými pôrodnými sálami nemám žiadne skúsenosti, a preto nemám žiadne právo kritizovať súčasný stav slovenského zdravotníctva.
Moje druhé tehotenstvo a druhý pôrod sme zvládli v rovnakej nemocnici a s rovnakým doktorom. Nemocnica je súkromná a tvári sa, že medzinárodná, aj keď po anglicky sa tam veľakrát nedohovoríte. Vo verejných nemocniciach som bola len párkrát, no vždy som sa odtiaľ vrátila s nepríjemným pocitom. Ambulancie a lôžka natlačené, doktorov a sestričiek málo. Má to ale aj svoju druhú stránku. Vo verejných nemocniciach je viac skúsenejších špecialistov. Aj preto ma v 5. mesiaci poslali na vyšetrenie do verejnej nemocnice, keďže sa môjmu doktorovi niečo nepáčilo. Dva týždne pred pôrodom mi dokonca môj doktor navrhol, či by som nepouvažovala nad pôrodom vo verejnej nemocnici, ak by nastali nejaké komplikácie. Je to taká bežná prax. Ak niečo nie je v poriadku, súkromné nemocnice pošlú pacientov do verejných. Ja mám takú teóriu, že nechcú brať na seba žiadnu zodpovednosť, ak sa niečo stane.
Dva dni po prvom pôrode som dostala otravu žalúdka a vracala som celú noc. Na druhý deň sa ma niekoľkí pracovníci snažili presvedčiť, že to nie je kvôli nemocničnému jedlu, aj keď som nič iné nejedla. Nakoniec som podpísala papier, že ich nebudem žalovať. So staršou dcérou sme boli na vyšetreniach, po ktorých si nás chceli v nemocnici nechať. Mne to prišlo šialené, mala trochu teplotu a plný nos. V Mongolsku je to totižto úplne bežné, že si vás radšej nechajú v nemocnici. Keďže som s takým prístupom nesúhlasila, musela som podpísať papier, že sa nebudem riadiť odporúčaniami doktorov a beriem za to plnú zodpovednosť. Rovnaký príbeh sa stal pred pár dňami, keď sme malého dali zaočkovať proti rota vírusu. Ďalší papier, že ak sa náhodou niečo po očkovaní stane, nie je to ich zodpovednosť. Neviem, aká je prax v iných krajinách, ale keďže si súkromné nemocnice pýtajú za všetky vyšetrenia a úkony celkom vysoké sumy, tak sa mi to nie vždy pozdáva.
Ale poďme naspäť k pôrodu. V Deň D som sa zobudila, ako keby sa nič v ten deň nemalo udiať. Začiatok 38. týždňa, všetci mi hovorili, že chlapci prichádzajú na svet neskôr. Okolo 6-7 večer sa začali kontrakcie, neboli však ani silné ani pravidelné, preto som sa moc nestresovala. Okolo 9 sa to už nedalo vydržať, a tak sme sa vydali do nemocnice. Po prvotnom vyšetrení doktorka usúdila, že už je čas, máme ísť na COVID test a potom na pôrodnícke oddelenie. Ako sme čakali na výsledky covid testov, nechali nás sedieť na recepcii a moje kontrakcie už boli na nevydržanie. Pomedzi to som premýšľala, či by nás fakt poslali preč, keby sme mali covid. Ako sa na mňa už ani recepčný nemohol pozerať, prišli nám negatívne výsledky a vyšli sme na naše obľúbené oddelenie, kde na nás už čakali sestričky a doktorka. Manžela poslali domov sa prezliecť, keďže pri sebe nemal povinné biele oblečenie. Po prvotnom vyšetrení mu hneď zavolali, nech ešte navarí polievku, keďže v noci kuchyňa nefunguje a ja budem o chvíľu rodiť. Mne už to bolo v tom momente úplne jedno. Posadili ma teda na povestnú stoličku a sestrička začala vypĺnať dotazník. Nehovorila anglicky, samozrejme. Dlhé minúty sme sa trápili, ja som jej rozumela každé druhé slovo a význam sa mi úplne strácal. Asi po 15 minútach mi už bolo z toho trápneho monológu a nachápavosti príšerne a so slzami v očiach a skľúčeným hlasom som jej povedala, nech zavolá doktorku. Tá prekvapene skonštatovala, že je už čas. Ako sa tam okolo mňa chystali, moje telo ma už nútilo tlačiť. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo slovíčko push (tlačiť po anglicky), aj keď som sa to mongolské dlho učila. O pár minút bolo po všetkom. Až keď som mala malého položeného na sebe, tak do pôrodnej sály vbehol môj manžel, samozrejme, nie v bielom oblečení, keďže na to najdôležitejšie počas telefonátov od doktorky zabudol. Len pár minút po pôrode nám doktorka s úsmevom na perách poradila, nech si určite ešte pár detí urobíme, keď to šlo tak rýchlo a hladko. Ešte dobre, že som v tej chvíli nikomu a ničomu nerozumela. Bola som na seba hrdá, že som to celé zvládla, aj keď som tým ľuďom naokolo v tom amoku nič nerozumela.
Chvíľu sme si oddýchli a potom nás presunuli na našu izbu. Izba bola väčšia ako celý náš byt! Posteľ, veľký gauč pre návštevy (ktoré sme nemali, keďže by museli mať negatívne PCR testy a na tie už nikto nechodí), niekoľko skríň (v ktorých sme nič nemali) a veľká kúpeľňa (väčšia ako máme doma). Hneď mi napadlo, že si za to vypýtajú príplatok, aj keď sa tak nakoniec nestalo. V nemocnici sme pobudli štandartné 3 dni, vlastne ja som chcela odísť už 2. deň, keďže nemocnice neznášam, ale to mi hneď zamietli. Premlelo sa u nás nespočetne veľa sestričiek, doktorov, kardiológov a absolvovali sme všetky možné vyšetrenia. Tentokrát som žiadnu otravu jedlom nedostala a malú kôpku šťastia sme si odniesli domov. Pred odchodom sme museli, samozrejme, všetko zaplatiť a na veľké prekvapenie sme dostali 20% zľavu, to akože poďakovanie za druhé dieťa. A keď prídeme nabudúce, tak dostaneme 30% a tak ďalej. Pri 11. dieťati nám asi nemocnica vráti investíciu naspäť. Tento baby biznis im určite vynáša, keďže nemocnica začala stavať celé nové krídlo pre tehuľky a deti.
Ako som už spomínala v mojich predchádzajúcich blogoch, detí sa v Mongolsku rodí celkom dosť. Cieľ, síce veľmi slabo podporený vládou, je zvýšiť počet obyvateľov (a možno dobyť znova celý svet). Verejné nemocnice sú ale v dezolátnom stave a prístup niektorých lekárov je na zaplakanie. Špecialistov a špecializovaných stredísk je tu tak málo, takže sa pacienti často na operácie posielajú do zahraničia. Všetky náklady si ale musia hradiť sami. Príbehov s chorými deťmi, na ktoré sa celá krajina skladá peniaze, je neúrekom. Nech sa Mongolsko tvári ako chce, nie je to ideálna krajina pre výchovu detí. Idea malých nožiek preháňajúcich sa po nekonečných mongolských stepiach je vo väčšine prípadov, vrátane nášho, len snom. Väčšinu času trávia deti v najchladnejšom a najznečistenejšom hlavnom meste na svete a tie šťastnejšie si aspoň užijú pekné letné dni na čistom vzduchu u známych na vidieku. To je už ale pre mnohých mýtus, keďže počet ľudí žijúcich mimo mesta je každým rokom nižší. Nám už mnoho známych odišlo do zahraničia, alebo to majú v pláne urobiť v nasledujúcich rokoch. Aj my už častejšie rozmýšľame, v akom prostredí chceme vychovávať naše deti a akú kvalitu zdravotníctva, školstva a celkovo života chceme mať. Po skoro 5 rokoch od opätovného návratu do Mongolska je dôvodov na život v krajine nekonečnej modrej oblohy čoraz menej.
