Dnešný deň som si predstavovala inak. Po dlhom čase som odišla z práce načas a šla sa konečne ostrihať. Kaderník zastal uprostred strihania a začal mi počítať šedivé vlasy. Trochu zvláštna situácia, ale celkom sme sa nasmiali. Poznáte ten pocit, keď si pripadáte krajšie po prekročení prahu kaderníctva? Keďže mi pánko natočil vlasy, bolo mi ich pár vidno aj pod niekoľkými vstvami oblečenia. V posledných dňoch, kedy teplomer ukazuje veľmi nepríjemné čísla, to zvyčajne odhadnem tak na 4-5 vrstiev. Pri pohľade na mladé dievčatá, hlavne tie tehotné, s rozopnutými bundami mi behajú zimomriavky po tele. Vykročila som a po 3 sekundách som si rýchlo nasadila čiapku.
Presťahovali sme sa o jeden most ďalej od centra. Dobrá lokalita sa tu počíta podľa počtu mostov, ktoré musí človek prejsť. Ak prekročíte dva mosty, dostanete sa do slávneho Zaisan-u, ktorý sa nachádza nad vrstvou smogu, prachu a stresu. My zatiaľ prekročíme jeden most, síce nie ten, ktorý vedie do Zaisanu, ale predsa sa stretávam s poznámkami, že sme na polceste do Zaisanu. Akýkoľvek most v Ulánbátare je, pravdupovediac, prekliatím. Od 8 rána do 8 večera sú mosty plné, autá sa pohybujú pomaly a neorganizovane. Po experimente s mongolským kaderníkom bola v UB najväčšia špička. Ruka vystrčená, ale žiadne auto nezastavilo. Odvážila som sa vyskúšať verejnú dopravu, aj keď ju v obľube veľmi nemám. Prišla som k zastávke, tam som si postála takých 15 minút, až kým som sa úplne nevzdala plánu zviesť sa špinavým a napráskaným autobusom.
Vyrážam na cestu, v maske sa mi už začína dýchať zle. Na začiatku ma to aj celkom bavilo nosiť ju. Ak ju však mám na ústach viac ako 10 minút, začnú sa diať nechutné veci. Človek si jednoducho musí vybrať, či si ju dá dole a nadýcha sa „čerstvého“ vzduchu, alebo si vyfúka nos. Po hodine chôdze tak často rozmýšľam, aké šťastné musia byť malé deti, ktorým tie sople tečú rovno do úst. Maska je ale najväčší nepriateľ, keď sa človeku zrýchli dych. Nedostatok vzduchu mi už niekoľkokrát spôsobil menšie šokové stavy, kedy som si musela dať masku rýchlo dole.
Blížim sa k slávnemu mostu, už som skoro pri ňom. Zastavím na priechode a pozorujem ľudí v autách, ktorí sa spokojne usmievajú. Pozorujem ľudí okolo seba a začínam prešľapovať. Už to trvá nejako dlho, vidím policajta, ako chudák v -25 máva paličkou. Teraz to už ale trvá príliš dlho. Pozerám na semafór, mne ukazuje červenú, autám zelenú. Pozerám na hodinky a táto chvíľa trvá už viac ako 10 minút. Policajt iba máva paličkou a na nás sa ani nepozrie. Stojíme tam na jednej strane už asi 20. Prechádza ma trpezlivosť a volím cestu tzv. orka. Ork je človek, ktorý je väčšinou z vidieka a nevie sa v meste správať. Sebavedomo prebehnem cez cestu, pár áut zatrúbi, ale mne je to, pravdupovediac, jedno.
Taký je tu každodenný život. Chodci sú menej ako autá. Aj v zime, keď je v autách príjemných 25 a vonku je -25. V autách je vzduch relatívne dýchateľný, vonku je hladina PM2.5 niekoľkonásobne vyššia, ako odporúča Svetová zdravotnícka organizácia. Policajti majú však svoje predpisy a príkazy. Vyprázdniť cesty.
Pri obchodnom dome v centre mesta je prechod pre chodcov. Naskočí zelená, ale policajt nás posunkom zastaví. Hovorí, aby sme počkali. Tak čakáme. Zas máme červenú. Ľutujem policajta, že tam v tom počasí musí stáť a nemá ani masku. Aj tak by mu po 8 hodinách medzi autami nepomohla. Zas naskočí zelená, policajt nám ukazuje, aby sme stáli. Už ma chytá nervozita. Na tretie upozornenie už policajta všetci ignorujeme a hlavne ho už viac neľutujeme.
V Ulánbátare, ktorý bol postavený pre 300 tisíc ľudí, žije v súčasnosti 1.5 milióna obyvateľov. Smog je v zimných mesiacoch najväčších prekliatím a tí, ktorí sú ním najviac ohrození, nie sú ani zďaleka chránení. Prechádzka v -25 nie je nepríjemná kvôli zime, na tú si človek skôr alebo neskôr zvykne. Alebo odíde. Je skôr nepríjemná kvôli hlúpym pravidlám a príkazom, ktoré dokážu človeku znepríjemniť aj inak krásnu prechádzku.
