Mongoli sú národ typický pre svoj tradičný, nomádsky spôsob života. Svojej slobody a nekonečných stepí sa nevzdali ani počas najväčšej slávy a existencie Mongolskej ríše, ani s príchodom veľkého brata s červenou hviezdou na čele (napriek tomu, že pre nich platili určité obmedzenia), a ani po reformách, ktoré nasledovali po páde komunistického režimu. Napriek láske k slobode sa urbanizácia stala súčasťou každodenného života a ľudia z vidieka sa sťahujú do veľkých miest, či už z vlastného presvedčenia alebo z donútenia. Tento blog opisuje práve jeden z najzávažnejších príčin presunu mongolských pastierov a vidiečanov do Ulanbátaru, Darkhánu, Erdenetu a ďalších menších miest.
Už mnohokrát bolo v tomto blogu spomenuté, že mongolská zima je dlhá a extrémne studená. Chladné počasie, ktoré už máme v Európe skoro za sebou je stále v porovnaní s mongolskou zimou ako jar. Ja osobne som v zime nevydržala zdržiavať sa mimo tepla viac ako 30 minút. Len raz som sa v mínus 30 stupňoch zabudla naraňajkovať, vybrala sa na rannú hodinu mongolského jazyka a kvôli mojej ľahkovážnosti som po 20 minútach chôdze odpadla rovno na prahu jazykovej školy. Aj kvôli takýmto skúsenostiam mám obrovský rešpekt k mongolským pastierom a vidiečanom. Oni totižto trávia so svojimi stádami celé dni a týždne v mrazoch a presúvajú sa za poslednými stebielkami trávy desiatky až stovky kilometrov. A čo potom, keď už ani posledná tráva nezostala a koniec zimy je v nedohľadne?
Dzud je prirodzenou súčasťou Mongolska, s ktorou museli domáci zápasiť už stáročia. Človek však nie je úplne bez viny. Počas komunistického obdobia patril všetok dobytok štátu a bolo dohliadané na to, aby sa predišlo jeho nekontrolovanému zvyšovaniu. Po revolúcií v 90. rokoch a uvoľnení pravidiel sa počet dobytka niekoľkonásobne zvýšil a s vidinou zisku sa pastieri v súčasnosti sústreďujú na chov kôz. Prečo? Mongolsko je 2. najväčší výrobca kašmíru na svete a jeho kvalita je medzinárodne známa. Kozy si však nevystačia len s trávou, tie si radi pochutnajú aj na korienkoch, aby si uspokojili apetít. Vysoký počet kôz má za následok dezertifikáciu a nedostatok trávy v krutých mrazoch. Takmer tretina populácie Mongolska je priamo závislá na pastierskom spôsobe života. Ďalšia časť je priamo alebo nepriamo zapojená do výroby a spracovania mäsových a mliečnych výrobkov, zásobovania, logistiky a iných odvetví, ktoré sú takisto závislé na pastieroch.
Dzud je typický pre Mongolsko a vyznačuje sa dlhou a veľmi chladnou zimou a úhynom vysokého počtu dobytka. Dzud nemá jednofarebnú košeľu. Príde buď s obrovských množstvom snehu, kvôli ktorému sa dobytok nevie dostať k tráve, s nedostatkom snehu, ktorý vyústi do nedostatku vody tak pre dobytok ako aj pre ľudí žijúcich v zasiahnutých oblastiach, či krátkodobým oteplením, po ktorom nasleduje ochladenie a vytvorenie vrstvy ľadu, cez ktorý sa dobytok nevie dostať k tráve. Nakoniec príde s príchodom extrémne chladných dní a silného vetra, kvôli ktorým sa dobytok nevie pásť, keďže všetku svoju energiu využíva na udržiavanie tepla. A úplne najhorší prípad? Kombinácia niekoľkých dzudov dokopy a z toho plynúce katastrofálne následky.
Dzud prináša smrť. Doslova. Počas chladných mesiacov nie je nič nezvyčajné zazrieť desiatky zamrznutých zvierat naskladaných na seba v blízkosti júrt. Slzy sa tlačia do očí, keď si človek uvedomí, že práve tých niekoľko kusov dobytka znamená pre niekoho celý majetok. V roku 2010 zahynulo viac ako 8 miliónov kusov dobytka. V roku 2016 od júla ani raz nezapršalo, čo malo za následok nedostatočné množstvo trávy, ktorá sa v 17. najväčšej krajine na svete nedá len tak ľahko zavlažovať. Následne boli tisíce nomádskych rodín ťažko zasiahnuté a ocitli sa v priebehu niekoľko týždňov na prahu chudoby. Zahynulo okolo 1 milióna kusov dobytka. Len ťažko sa vieme vcítiť do situácie trpiacich nomádov, ktorí sú na svojich kravách, kozách a ovciach závislí. Tie im zabezpečujú ranné mlieko, mliečne výrobky, teplo domova a v neposlednom rade financie z predaja kože a kožušín.
Dzud má však pre mnohých veľmi negatívne dlhodobé dôsledky. Deti, ktoré žijú v postihnutých regiónoch majú menšiu šancu dokončiť povinnú školskú dochádzku ako deti z iných oblastí. Dôsledky na zdraví sú taktiež obrovské, viac ako ¼ ľudí zo zasiahnutých regiónov tvoria deti, tehotné ženy, ľudia so špeciálnymi potrebami a starší ľudia. Dzud však vedia mnohí predpovedať a očakávanie toho najhoršieho môže spôsobiť ešte väčšie škody ako dzud samotný. Po suchom lete vyčlenia pastieri svoje najslabšie jedince, ktoré by najpravdepodobnejšie neprežili dlhú zimu a vyberú sa na lokálne trhy, aby predali mäso. Z dôvodu zvýšenej ponuky sa zníži cena a mnohí pastieri predajom veľa nezarobia.
Ako vyzerá situácia tento rok? Od začiatku roka zahynulo viac ako 700 tisíc kusov dobytka, 66 regiónov v 12 provinciách čelí daného fenoménu. Následky zatiaľ nie sú také vážne ako v roku 2010, avšak až 70% krajiny bolo minulé leto postihnuté extrémnymi suchami a zvieratá sú podvýživené. Počet mŕtvych zvierat sa tak môže na jar ešte zvýšiť, čo bude mať za následok sťahovanie desiatok rodín za ´lepším´ životom v mestách.
Letá sú horúcejšie a zimy chladnejšie. Bez vody nerastie tráva, bez trávy sa nebude mať dobytok na čom pásť, bez dobytka sa budú ľudia sťahovať do miest, kde ich väčšinou čaká ešte väčšia chudoba a ich dobrodružné kočovné srdcia len utrpenie a väzenie. Nikto nevie, kde a kedy sa tento kolobeh skončí.
International Federation of Red Cross and Red Crescent Societies
BBC - The slow and deadly dzud in Mongolia
