Fajčiari veľa komunikujú. Dávno sú síce preč časy, keď sa fajčilo všade. V kancelárii pri stole, na úrade, v kaviarňach, reštauráciách, vlakoch a ani v nemocnici to nebol veľký problém. Dnes nám zostalo menej priestoru na tento zlozvyk. Stretneme sa už len pred kaviarňou, jedálňou, pri oslave či svadbe.
A tak som i dnes vyšiel vonku na svoju dennú dávku nikotínu. V byte nikdy nefajčím a tak si zbehnem z tretieho poschodia von, pred bytovku. Skoro vždy niekoho stretnem, občas prehodím pár viet. Tak som si zapálil i teraz. Po pár šľukoch sa ku mne blíži mladý Róm. Očkom som naň pozrel a nevenoval mu ďalšiu pozornosť. Keď prišiel bližšie prihovoril sa mi.
Čo môže chcieť? Cigarety nie, lebo fajčil, zapáliť tiež nie. S jeho výškou (bol o hlavu a pol nižší ako ja, čo však je pri mojej výške skoro každý) to nevyzeralo, že by chcel do mňa zapárať. Bol slušne oblečený, čistý a na pohľad sympatický. Nechápal som teda, prečo sa mi prihovoril, videl som ho prvý krát. Žeby niekoho hľadal?
Nič z toho, čo spomínam nechcel. Chcel sa IBA POROZPRÁVAŤ. Nič viac,nič menej. A mne v hlave leteli jedna podozrievavá myšlienka za druhou. Takí sme, nepoznáme druhého a hneď sa ho snažíme niekam zaškatuľkovať, zatriediť. Naše predsudky nás ovplyvňujú. Nepripúšťame, že sa človek môže len tak zastaviť a prehodiť aj s cudzím pár slov.
Podozrievame všetko a každého. Zabudli sme veriť. Veriť na dobro, na človeka...
