Bol čas, a teda starý prešedivený pánko s vypuklým, podotýkam, ako hovorí jeho žena, ešte stále bruškom, prechádzal oproti 6 a pol metra vysokého štvorčekovaného pásu steny. Vyzeral akoby nevedel načo tam ide. Mal tmavozelený polodlhý kabát s ľanovými krajkami, hneď ma zaujal.Na kapse, ktorá sedela visiac cez rameno na pravej polovici zadnej časti, mal nášivku ešte z roku 1968, išlo o symbol kapely Prúdy. Akurát mi zvonilo v mozgovej časti tela, rezonoval vo mne výrazový prostriedok pána, ktorý mohol byť mojím otcom – tak prečo ním nebol ? Hudobník, bol muzikantom – fagot, tuba, hoboj, inklinoval k jazzu ale neohraničovala ho žiadna uzavretá množina, vždy načúval, veril, že hudba je všetko okolo nás... je v nás? Vďaka patrí energii stvorenia, že naprogramovala naše oko ako stroj, ktorý využíva akomodáciu. Kvôli nej dievčina sediaca v prednom rade mihá hlavou pravotočivo aj z ľavej strany. Sleduje nesúmerné, aj keď prvoplánovo ide o súmerné pokrytie stien štvorcovými plátkami, a nie veľmi často sa vyskytujúce kráslenky tak navštevovaných stavieb, braných niekedy ako umeleckú hodnotu, inokedy ako nesprávne využité miesto, ktoré mohlo slúžiť napríklad ako železiarstvo. Tam sedí ona, načúvajúc mikrofónovému hlasu, ktorý automaticky strieda niečo ako spev šedivých odvážlivcov patriacich k strednej a nižšej vekovej hranici. Tí, ktorým z veľkej lásky ešte nebolo dané vyhynúť, sa približne každú tretiu minútu obháňajú (samozrejme, okrem škrabania, ktoré konajú). Nemôžu zomrieť, pretože by museli naveky plávať v kostolných zvoniciach, kadidlových šuflíkoch a v iných svätých miestach. Veľký pán, ktorý vraj obýva toto miesto, pretože tu svieti oranžovočervené svetielko – vraj vždyprítomnosti – ako hovorila moja úbohá prastará mama, nech jej je zem ľahká, tento pán im ešte stále rád darúva čas – myšlienky sa ešte môžu kajať! A starší pán ešte stále pochoduje, za prítomnosti slobody v kroku, raz – dva, raz – dva, zastaviť ... Stojí a s otvorenými ústami prijíma. Pomyslí si: eucharisté – vďaka.Teraz už pokojne sedí s nohami položenými na dreve. Myslím, že kľačí, s výrazom blaženým, za prítomnosti sláčikového tria v doprovode klavíra, sólo spieva mladá dievčina s čiernym tričkom a opaskom so striebristými pyramídkami. Má prekrásny hlas a nevníma okolie. Aj hľa, veď som ju zazrela vo víkendovom čase na doskách mestského festivalového pódia – spievala song od Kurta Donalda Cobaina. Včera som mala záujem o kus kvetinového pachu, tak som vstúpila na (nechcela by som povedať neďalekú a preto mám ukrutný pocit, ktorý mi prelieva šťastie cez tepnožily, že nemusím) ďalekú lúku. Pricestovať k nej veru nebolo ľahké, no nápomocnou sa mi stala priateľka, ktorú mnohí lekári zásadne označujú za nevhodne použitý doplnok či ničivý prístroj – áno, hudba v ušiach. Varovanie z dennej tlače: V posledných dňoch Európska únia spolu s odborníkmi, ktorí zistili, že o pár rokov môže prísť o sluch až 10 miliónov Európanov, upozorňuje na, mimochodom, dlho rozvinutý problém s hlasným počúvaním hudby. Týka sa to najmä tých odvážlivcov, ktorí k nej prejavujú inklináciu už minimálne 5 rokov, viac ako hodinu denne, pričom hlasitosť je nastavená nad 89 decibelov.Moja premilá priateľka mi spievala Hamelovským hlasom stále tú istú vetu – Možno, že ma rada máš – hádam to len opäť nespôsobilo nejaké závažné ochorenie, reklamačné návštevy mi už nerobia takú radosť ako kedysi. A v tom čosi zvoní, hudobné prevedenie nemenej ako budík, niečo, čo by chcelo zakričať hor sa, je tu ranná rozcvička a ja vstávam držiac v ruke dvoje podbeľov a 11 sedmokrások, tešiac sa z ich vône, stále túžim mať ich častejšie a viac, no pri chôdzi potknutá o pozostatok jelšového pňa, ocitnem sa na kolenách, pričom mi z batikovaného trička vyletí žlté lanko, hrúbka 5 mm a môj svet si obzerá kožený Kristus.
9. apr 2011 o 16:40
(upravené 22. máj 2011 o 15:23)
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
V skrytosti
Sediac v izbe, pri tom pozerať bolo potrebné iba v jednom uhle, ona pretočila krk a prepočítavala štvorčeky zdanlivo nasilu vložené do pieskovej zmesi, vytvárajúce zlatomeďenú mozaiku rozrušujúcu pokojnosť bielych stien. Ale takto to má byť – prosto to tak chodí, rovnako ako tam stále niekto chodí, prečo? Netuším.
Písmo:
A-
|
A+






