Koncept prezentujúci dieťa ako malého tyrana hlása, že pribudá egoistických a bezohľadných detí, ktoré chcú ovládať a manipulovať svoje okolie. Ako riešenie je navrhovaná napr. terapia pevným objatím, pričom ale rodič ostáva vo svojom nadradenom postoji. Naproti tomu stoja názory, ktoré môžem zhrnúť pod koncept tzv. kontaktného rodičovstva. Kontaktný prístup znamená snahu o naplnenie prirodzených potrieb dieťaťa a rešpektujúci postoj vo výchove.
Na základe mojich skúseností ako matky dvojročného dieťaťa a teoretických inšpirácií od rôznych autorov verím, že deti sa rodia ako čisté, úprimné bytosti s dobrými zámermi. Prvé roky života je dieťa odkázané na opateru a pomoc rodičov, ktorí ho chránia pred nebezpečenstvom, poskytujú mu pocit istoty (mali by) a učia ho fungovať v danej rodine a spoločnosti. Dieťa vtedy dáva úprimne najavo svoje potreby a nemá túžbu niekoho manipulovať. Jednoducho má svoje prirodzené a pochopiteľné potreby. Keďže jeho rodičia resp. iné opatrujúce osoby sú preňho vzorom správania, môže dieťa časom začať od nich preberať manipulatívne vzorce správania. Ale nemyslím si, že by to bolo primárnym úmyslom dieťaťa. Chápem to ako vedľajší efekt a zrkadlenie dospelého. Taktiež je dôležité si uvedomiť, že my dospelí sa na dieťa pozeráme "dospeláckou" optikou a cez kategóriu moci. Mocenské vzťahy sú v nás tak zakorenené, že si ich často ani neuvedomujeme. V partnerskom vzťahu, na pracovisku, v politickom i ekonomickom systéme bojujeme o moc, nadradzujeme sa jeden nad druhého a nemusí to prebiehať až tak viditeľne. Manipulácia a nadradzovanie sa prebieha aj nenápadne, keď si myslíme, že vieme niečo lepšie než tí druhí. Myslím si, že vo vzťahu rodič-dieťa pomáha, keď sa oslobodíme od boja o moc a začneme s dieťaťom spolupracovať. Namiesto pojmu "hranice" používam radšej pojem pravidlá, pretože dieťa učíme pravidlám fungovania v rodine a spoločnosti. Účinnejšie než autoritatívne a direktívne nariadenie je podľa mňa láskavé a rešpektujúce vysvetlenie. Chce to veľa trprezlivosti a sebareflexie. Praktické rady v tomto ohľade dáva Laura Markhamová v knihe Aha! rodičovství. Zrozumiteľne vysvetľuje, že v období tzv. vzdoru, kedy dieťa výraznejšie prejavuje svoju vôľu a máva záchvaty hnevu (napr. sa hádže o zem) je dôležité prijať emócie dieťaťa a pomôcť dieťaťu spracovať emócie. Keďže nervový systém dieťaťa sa prvé roky života ešte vyvíja, emócie ho môžu prevalcovať a nevie s nimi narábať. Namiesto potláčania emócií je zdravšie naučiť dieťa ich zvládnuť a tým mu vytvoriť zdravý psychický základ na celý život. Naomi Aldortová zdôrazňuje, že vychovávať neznamená ovládať, a rodičia by sa nemali snažiť manipulovať svoje dieťa (či už trestom alebo odmenou), aby sa správalo podľa ich očakávaní. Viacerí psychológovia tvrdia, že rodičovské očakávania a programovanie si nesieme so sebou do dospelosti a rodičovské príkazy sa v nás neustále ozývajú ako jeden z našich vnútorných hlasov. Eric Berne hovorí o životných scenároch, ktoré nám pripravili naši rodičia a sme schopní sa z nich vymaniť, pokiaľ si ich uvedomíme. Tieto myšlienky sa už riadne vzdialili od idey malého tyrana, ktorý utláča svojich rodičov, však? To skôr my, dospelí, vidíme v našich deťoch svoje nevyliečené traumy a bloky, a deti nám môžu pomôcť k uzdraveniu sa. Stačí upustiť od svojich zaužívaných myšlienkových vzorcov, uvoľniť sa a napojiť na svoje dieťa.
Taktiež som pochopila, že poslušné a dobré dieťa nemusí automaticky znamenať psychicky zdravého a vyrovnaného jedinca. Pokiaľ je dieťa ticho, môže sa za tým skrývať strach z trestu, a takýto druh autority nepovažujem za zmysluplný. Kontaktné a rešpektujúce rodičovstvo pre mňa znamená vybudovať si s dieťaťom vzťah plný dôvery a vzájomného rešpektu. Takéto rodičovstvo prebieha pre obe strany príjemnejšie než výchova plná autoritatívnosti a kriku. Markhamová zdôrazňuje, že krik má len krátkodobý účinok vo výchove, ale z dlhodobého hľadiska situáciu len zhorší.
Samozrejme sa môže stať, že matka má viacero detí a každé sa prejavuje úplne odlišne. Niektorí ľudia použijú tento fakt ako dôkaz, že rozhodujúci je charakter dieťaťa. Ja verím, že rešpektujúci rodičovský prístup aj v prípade rôznych charakterov detí pomôže k tomu, aby si rodičia a deti užívali spolunažívanie.
Nezávisle od toho, k akému štýlu rodičovstva sa teoreticky prikláňame, hrá podľa mňa najväčšiu rolu náš pohľad, ako svoje dieťa vnímame. Je len na nás, či v nich budeme vidieť malých tyranov alebo čisté a inšpiratívne bytosti, od ktorých sa môžeme veľa naučiť.
Literatúra:
Aldortová, Naomi (2014): Vychovávame deti a rastieme s nimi. Od nedorozumení a pokarhaní k slobode, rozvoju a radosti. Vydavateľstvo Práh
Berne, Eric (2013): Co řeknete, až pozdravíte. Transakční analýza životních scénářů. Vydavateľstvo Portál
Kráľová, Adriana: Materský raj
http://www.adrianakralova.sk/matersky-raj/
Králová, Kateřina: Nevýchova
https://www.nevychova.cz/
Markhamová, Laura (2015): Aha! rodičovství. Jak přestat křičet a začít žít s dětmi v harmonii. Vydavateľstvo Mladá Fronta
Prekopová, Jiřina (2012): Malý tyran. Príčiny a liečba detskej panovačnosti. Vydavateľstvo Premedia
