Znepokojuje ma vláda, ktorá sa rozhodla znižovať deficit v podstate cez likvidáciu druhého piliera. A ťahaním peňazí z ideologicky presne vybraných cieľov. Banky, bohatí, živnostníci. Tí poslední na to asi najviac doplatia, pretože sú zjavne slabší vo vyjednávaní ako banky.
A znepokojuje ma, nie, veľmi ma hnevá stav, v akom je opozícia. Ako mohli opoziční lídri dopustiť, aby sa diskusia o Ficovom balíku zvyšovania daní a odvodov zmenila na verejnú obžalobu opozície, že nemá vlastné riešenia? Absurdné.
Opozícia tu nie je na to, aby robila prácu za vládu. Pravica dokázala v predchádzajúcich volebných obdobiach urobiť dva veľké ozdravné balíčky. V roku 2003 aj v roku 2010. Teraz je len a len na súčasnej vláde Smeru, aby ukázala, čo dokáže.
Verejné financie sa dajú ozdraviť cez vyššie príjmy, alebo nižšie výdavky. Bodka. Je na Smere by si vybral pomer, v akom to urobí. Je na Smere, aby šetril, alebo si vybral, či zvýši DPH, daň pre firmy, alebo odvody, vytiahne peniaze z bánk, alebo od kohokoľvek iného.
Toto nie je o hľadaní zázračných riešení. Také neexistujú. Toto je o prevzatí politickej zodpovednosti za tie riešenia, pre ktoré sa Smer rozhodne. S ich plusmi aj mínusmi, politickými nákladmi, kritikou a nahnevanými voličmi.
Kde je skutočná bitka?
Ešte raz - chystá sa tu rozbitie druhého piliera, rovnej dane, obrovské zvyšovanie odvodov pre niektoré skupiny ľudí, nehovoriac o pochybne vyhandlovaných špeciálnych daniach.
Toto je dostatočný dôvod na plnohodnotnú ideologickú a politickú bitku medzi pravicou a Smerom. A aj ostrú vecnú opozíciu.
Roky od ekonómov počúvam, že majetkové a nepriame dane sú z hľadiska vplyvu na ekonomickú aktivitu menej škodlivé ako zdaňovanie príjmov. Už to neplatí? Lebo vraj staré mantry už neplatia. Možno. Ale pripomínam, návrhy Smeru sú stále vedené ideológiou. Stačí sa na ne pozrieť.
Nejde len o pravicovo-ľavicovú diskusiu o daniach. V záplave žabomyších sporov sa stráca aj spor o transparentnosť, protikorupčné opatrenia, justíciu, o normálne fungovanie štátu.
Harabinizmus sa potichučky vracia, Gorila sa rieši už len v Nicholsonovej knihe, riaditeľku RTVS odvolávajú za pár riadkový e-mail človeka, ktorý už na Slovensku roky nežije, Čentéš čaká rok na verdikt ústavného súdu a verejnosť to z apatie ani neprebudí.
Dôsledky rozhodnutí vlády majú voliči právo poznať. Dnešné, aj tie budúce. A poznať ich budú len vtedy, ak sa o nich bude hovoriť a argumentovať. Vecná, možno aj ostrá diskusia nie je zlo.
Naopak, len takáto diskusia núti argumentovať a odkrývať plusy aj mínusy jednotlivých riešení. Len v takejto diskusii sa dajú nájsť riešenia. A len v takejto diskusii môže vzniknúť naozajstná alternatíva.
Drobnosti sú dôležité, ale...
Prečo som začala parlamentnou štatistikou? Nespochybňujem užitočnosť mnohých opozičných návrhov. Aj ukradnuté kanalizačné poklopy, aj rozvody manželov, aj ďalšie sú spoločenské témy hodné pozornosti.
Za mnohé budem hlasovať. Ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že prekrývajú chýbajúcu odvahu, či schopnosť pustiť sa s vládou do politického súboja na hlavnom fronte.
Premiér Fico sa zjavne zodpovednosti bojí. Schováva sa za rady solidarity, za okrúhle stoly a najnovšie aj celkom úspešne za "neschopnosť" opozície dodať alternatívne návrhy.
Pokiaľ sa bude opozícia báť a vyhýbať veľkým témam, v ktorých môže byť silná, nemôže to skončiť inak, ako doteraz.
Premiér bude pohodlne zosmiešňovať nesúrodú zbierku opozičných návrhov, cez ktoré sa chce každá zo strán zúfalo odlíšiť od tých ostatných. Alebo niektoré z nich možno aj veľkoryso podporí.
Veď prečo nie? Je to dobrý spôsob ako skryť vlastný strach zo zodpovednosti a chýbajúce riešenia.
