"Som za skriňou a máš tu pavúka." Neznášam pavúky. Majú viac nôh ako ja. "Ja tu nemám skriňu. Iba ak tú policu." "Už som späť v Blave. Vzal som ti aj pavúka, keď ho nemáš rada. Išiel so mnou, nebaví ho ten stereotyp. A volá sa Vasiľ." "Vráť mi ho!" Viem, že nemám rada pavúky, ale chápete, už sme si na seba zvykli.
Na druhý deň mi písal, že boli spolu na pivo a ,že ten Vasiľ je teda číslo.
Keď som mu na tretí deň písala, ako sa má Vasiľ, začula som hroznú správu. "On zmizol. Obávam sa, že sa zabil." Srdce mi to ničilo. Poznáte to, keď niekto zomrie, uvedomíte si to až po tom úmrtí, že ste ho mali radi. "A... a... a... čo sa mu stalo? To len tak zrazu?" Triasol sa mi hlas. "Mal problémy so svojou farbou. Nič proti, ale pripadal mi ako Michael Jackson. Bol čierny a chcel byť biely. Aj operovať sa stihol dať, ale odpadla mu z toho noha. Bol veľmi divný v poslednej dobe. Fakt nebol so sebou vyrovnaný." Nemohla som tomu uveriť. Vasiľ by nič také neurobil.
Po pár dňoch mi povedal, že našiel jeho hrob a dal mu naň kvety. Niečo mi tu smrdelo a v blízkej dobe som prišla na to, prečo vlastne chcel Vasiľ zomrieť. A vôbec to nebola farba. Bola v tom Marietta! Mrcha jedna! Veď ja ťa raz dostanem!
Ešte na tom vyšetrovaní pracujem, ale verte mi, som blízko. Môžem len povedať, Vasiľ bol pavúk jak sa patrí so súcitným svedomím. Pocta mu veľká a minútka ticha, prosím. Verte mi, viem čo vravím.
A k Mariette sa ešte dostaneme. To mi tiež musíte veriť. :-)
