"Ahoj Majinka," mala krásny úsmev, ako vždy a tvárila sa akoby prišla oveľa skôr, ako sľúbila, aj keď meškala dva týždne. "Ahoj Eli!" Netuším, prečo som jej povedala Eli, nie Elisabethka, alebo Betka, alebo Elisabeth, alebo hocijako inak. "Ach, Eli, tak ma volal môj malý brat." Cez tvár jej presvitala tvár Bena, jeho plagát sestra nalepila tesne potom, čo ho zvolili za pápeža, teraz, keď niekto niečo nevedel, platilo opýtaj sa Bena. Vôbec sa nepodobal na Elisabethku.
"Prepáč, že som neprišla skôr, ale posunuli sa mi skúšky. Tí anjeli sú poplety ako sa len dá!" "Skúšky? Vy tam máte skúšky?" Moje veľké oči boli ešte očovatejšie. Počula som rôzne rozprávky o nebi a inom svete, ale toto, to bola až nevymysliteľná kravina. "Jasné, že máme. Keď sa chce človek, nooo, teda duch, niekam vypracovať, musí na sebe makať. Si myslíš, že len zomrieš a koniec? ČOSI. Pravý život začína až po smrti. keby som vedela, ako to tam bude, nebránim sa tak." Eli bola viditeľne ukecaná. To som hneď zistila.
"A to máte tam ako školy, testy, čo ja viem, matury,..." Trvalo mi asi niekoľko dní, kým som ten onen svet aspoň z časti pochopila. "Školu nie, ani matury. Máme kurzy. Kurz viditeľnosti, kurz rozprávania, kurz dotykov, kurz mimiky, kurz chôdze, kurz prenášania živých duchov, kurz posunu v čase a mnoho iných. To, že ma teraz vidíš, že sa s tebou rozprávam, že vezmem tvoju knihu, to nielen tak, to som sa musela učiť a potom zložiť skúšky a dostať certifikát. Ešte, že som tam večne, inak by ma na to nikto nedostal."
Moja zvedavosť vystúpila do ťaživej červenej zóny. Mala som otázok do bludu i na niekoľko dní. "Ak niekto vojde teraz do izby, uvidí ťa?" "Ach, Majinka, kto by vchádzal o 1 v noci, všetci spia. Ako vidím, chceš prísť ku mne onedlho. Ale mne síce u vás dokaličili telo, ale nie ducha. Ty tomu svojmu dávaš riadne zabrať. Budeš potom musieť chodiť na dlhšie kurzy, pôjde ti to ťažšie." "Ale uvidí ťa niekto?" Nemala som chuť počúvať reči o tom, ako sa o seba nestarám ešte aj od mŕtveho človeka. "Nie, pre každú inú živú osobu mi treba nový kurz." "Teda keby ma tu niekto videl, si pomyslí o mne svoje. Super. A aký kurz si si robila teraz? Čo pokafrali tí anjeli? To tam sú fakt anjeli?"
"Jasné, že sú anjeli. Kurz prenášania živých duchov, je to jeden z najťažších a najdlhších. Chcem ťa vziať do doby a na miesto, keď som zomrela. Ale ešte mi treba kurz posunu v čase. Zajtra mi začína. Nič jednoduché resp. zložitý jak fras." "Ako si teda zomrela?" Túto otázku som mala na jazyku už dlhú dobu. "Uvidíš. Keď budem mať kurz. Teraz choď spať. Nikto ťa nevyvolá a ani biologikárka nepríde na písomku, zbytočne sa učíš," usmiala sa, zavrela mi zošit a zmizla.
Na stoličke som našla korálik ´Dávaj na seba pozor, moja milá vnučka. Dedo Michal.´ Dedko zomrel asi pred 13 rokmi na rakovinu pľúc.
V škole ma nik nevyvolal a biologikárka fakt neprišla, išla na školenie. Večer som Eli nečakala, veď jej začal dôležitý kurz. Ale ona aj napriek tomu prišla.
