S jedným učiteľom som si už nesadla v prvom ročníku. Matikár. Možno kvôli mojej veselej povahe, na svojich hodinách chce vidieť kamenné tváre zažraté do učiva.
Neobľubujem ho rovnako ako on mňa, ale nejako nechcem robiť problémy, dokážem si držať jazyk za zubami aj keď ma zhadzuje pred celou triedou.
Na to, že často stojím na hodine, som si už zvykla, aj spolužiaci si zvykli. Prospieva mi to. Aj za dverami ja fajn. Je tam teplo a radiátor príjemne hreje a aspoň viem, že tá pani v Orange chodila pred 7 rokmi na gympel.
Beriem, nečuším celú hodinu. Ale nepatrím k najukecanejším, ani hlas nemám výrazný, žeby môj šepot prehlušoval všetko. Aj chichúňam sa občas, ale ani z diaľky nie som najvyrušovateľská študentka. Šedý priemer. Ale dobrá obeť vybúriť sa.
Bol 1. apríl. Deň ako stvorený na skvelú náladu. Tá mne akosi chýbala. Vstávala som na nultú, ktorá nebola. Nabúralo mi to celý spánkový režim, celý biorytmus. To, že je 1. apríl mi pripomínal len nekonečný, hlasný, vtieravý, neutíchajúci smiech zasediacej spolužiačky: "Aha! Na svetri máš pastu!" "Kde?" "Prvý aprííííl !! chichichichi...." Človek ju mal chuť zabiť! Akurát cez matiku povedala aj niečo trefné, urobila som niečo ako: "hihihi" Nič hlasné, ani z ďaleka to nebola jej hlasitosť. Mala som sucho v ústach, som chorá od soboty. Chcela som sa napiť, ani neviem, či som stihla. "Živčáková! Postavte sa!" Stála som asi 5 minút. "Posledný príklad. Poďte Živčáková k tabuli. Aaaaaaaa si to aj ohodnotíme. No poďte si po 5!" Bolo mi to smiešne, fakt, ten tón, akým to vravel. Odporný! Prečo ja? Veď baby vzadu za mnou bežne pijú a zasediaca sa rehlí celú hodinu, odporne, a nielen dnes. Smola. Som, kto som. Zabijem sa?
Čudujem sa, že som sa vôbec snažila ho vypočítať. Najlepšia študentka mi naznačila, že to mám dobré. Najlepšia, myslím najlepšia, fakt jej to páli, opravuje aj učiteľa. Jednoducho jej to páli. "HA!!! Zle! Absolútna hodnota X! 5! Celý príklad zle!" To bol vyžívajúci sa tón. Bolo mi to smiešne. Áno, podľa pravidiel matiky to tam malo byť, ale nám nešlo o podmienky, aspoň doteraz nie. Ja a moje výpočty, to je celkom niečo iné. Ide ale o to, že tú 5 mi do svojho notesika napísal ešte skôr, ako mi vôbec nadiktoval príklad.
Aj keby som tam tú absolútnu hodnotu mala, dostala by som 5, dôvod sa nájde, čo ja viem.... za to, že rovná sa nemám pod sebou, za to, že oblé zátvorky sú malo oblé, za to, že ..... Dôvod sa nájde.
Cestou od tabuli som mala úsmev na tvári a v očiach výraz: "Bože, čo som komu..." Možno to bolo za minulú uletenú vetu z mojich úst: (on): "Bitka nie je zakázaná. Biť sa môžu aj osoby menšieho vzrastu." (ja):"Ale ja vás nechcem biť" Jednoducho mi to uletelo a v triede bolo aj akosi v tom momente ticho, jednoducho to bolo počuť. Mala som skvelú náladu a odkurovací deň.
Ale keď už chcel rozdávať 5, mal všetkým, čo si to aspoň náznakom zaslúžia. Rehotajúca spolužiačka sa už nerehotala, lepilo jej. Nie som neprajná, ale tú 5 by som jej darovala. A nielen za seba a za tú hodinu, ale miláčik je miláčik, čo narobíme.
O takýchto 5 som počula prevažne zo zveličených rečí, z amerických trápnych komédií zo školy. Je to istý druh nespravodlivosti. Príde mi to až absurdné.
Ale ďakujem, mám ponaučenie do života: Neprekecni sa NIKDY! Nerob to, čo iní (iní to môžu).
Ostáva mi mesiac na tejto škole, na týchto hodinách. Budem sa správať ako najvzornejší študent! Fakt! Ale aj tak viem, že čiarky za okrajom v mojom zošite za vyslovenie môjho mena neklesnú pod 5.
