A vedela. " Nooo, asi pred 40 alebo 50 rokmi sa tu stalo také nešťastie. Jak z filmu z Hameriky, čo teraz dávajú. Jóóój, tote filmy. To hrich boží. A šade ľem holé baby. To ňe jak dakody. Nooo, ta bolo tu jedno divča, Elisabethka. A bolo a zrazu nebolo. Nikto o ni nič nečul. Nič neznal. Že vraj išla vysypať smeti na smetisko, či čo, tak sa aspoň hvarilo. A odvtôdy ju nik nevidel. Sa hvarilo, že ju doma bili, že utiekla, ale to neni pravda, dobre som znala totu rodinu, nikdy neublížili by jej. Prvýkrát bolo, čo sa ľem tak stratilo divča. Aj také reči išli, že páni ju na motore vzali dakde do Germánie, tie nepekné veci robiť. Dooobre sa na to pamätám. Mám divča v jej rokoch, teda vtedy som mala, a jak sa stratila, ani na krok som ju nepustila. Joooj, to bolo nešťastie!"
Ešte dlho hovorila, nič nové som sa nedozvedela. Len to, že ju aj tak akože pochovali na cintoríne, jej veci tam pochovali, že to celá dediny odsudzovala, že možno dievča žije, a oni ju už pochovávajú.
Večer som dúfala, že príde. Prišla.
Vychádzala som z kúpelne a ona stála predo mnou. Zľakla som sa jej, veď jasné. Ale hneď mi došlo, kto to, čo to. Bola rovnaká, priesvitná. "Ahoj, Majinka." "Ahoj" Bola som v tej chvíli na seba veľmi hrdá, dokázala som konečne niečo prehovoriť a nestáť ako idiot. Išla so mnou do izby. Sadla som si na posteľ, ona na druhú. "Ako sa máš?" opýtala sa. "Dobre." "Pozdrav tetu Compľovú." "Vieš, že som pri nej bola?" "Pozorujem ťa celý deň, Majinka." "Prečo sa mi celý deň neukazuješ?" "Je to zložité, každý deň môžem len chvíľu získať aspoň trochu viditeľnú podobu, ak sa nebudeme dlho vidieť, budem tu potom na dlhšie vo viditeľnej podobe." "Aha." "Musím ti veľa povedať, mnoho, aby si to ujasnila aj tete Compľovej. Tú moju smrť. Ale to je dosť dlho. Neprídem asi týždeň a potom budem viditeľná asi hodinu." Mala veľmi upokojujúci hlas. Vravela to tak, aby som všetko chápala, ako keď mamička vysvetľuje dieťaťu, že musí ostať v nemocnici, že ona ho nenechá, že ho ľúbi a doktori mu pomôžu. "Dobre. Chápem. Ale potom my všetko vysvetlíš?" Jej áno zanikalo spolu s ňou. Mizla ako dym zo sfúknutej sviečky. Mala som ešte veľa otázok.
Korálik, ktorý mi teraz nechala, bol prázdny. Po týždni sa na ňom objavilo ´Čas je rôzny´. Nechápala som. Až večer, keď neprišla.
