Chcela som sa učiť, bolo kolo 22. Nešlo mi nič do hlavy. Poznáte to, keď sa učíte jednu vetu pól hodiny. Prečítate, dumáte, prečítate, hľadíte, prečítate, striháte nechty, prečítate, idete po vodu, prečítate (stále tú istú vetu), idete na wecko, prečítate a uvedomíte si, že neviete, čo čítate. No proste som sa akože učila. A začula som šepot. Pánebože, celkom mi šibe!
V tureckom sede na zemi sa o posteľ opierala tá dievčinka z minula. Biela, sivá, priesvitná, za hlavou som jej videla moju ponožku na posteli. Nastal rovnaký šok. Sucho v hube, srdce medzi mandľami, ... Ona sa usmievala. Neviem ani ako, ale aj ja som sa usmiala. "No konečne! Už som myslela, že ťa porazí ako minule!"
Neporazilo, ale nebolo na mále. Vstala, celkom s ľahkosťou. Vzala do rúk moje atramentové pero už celé vyšúchané. Nechápala som, ako ho môže držať. Vyzerala tak neskutočne a pritom bola taká skutočná ako moje ja. "Neboj sa, nič ti neurobím, nemám na to moc a po prvé ani nechcem." Stále som nič nevravela, len som ju sledovala, nemohla som nič povedať, jednoducho sa to nedalo. "Počula si o tom, ako sa vracajú mŕtvi zo záhrobia, lebo musia splniť nejakú úlohu medzi živými?" Tak o tom som teda počula, ale brala som to ako vyrytú blbosť. "Nie som ani mŕtva ani živá. Niečo medzi, sama neviem, čo som." Stála pri mne a ja som na ňu zízala ako idiot. Vyrytý.
"Počula si o tom, ako sa tu pred 50 rokmi stratilo jedno dievča?" Mám 19, ako som mohla o niečom takom počuť? A k tomu sme v dedine prisťahovalci, žijeme tu 20 rokov a žiadne staré príbehy nepoznám. "Ja som to dievča. Ono sa nestratilo. Jej sa niečo stalo. Teda mne. Na smetisku." Hrala sa s perom. "Volám sa Elisabeth." Bolo to veľmi tiché. Pozrela na mňa. Až teraz som si všimla, aké má úžasné oči. Zelené ako tá najzeleňšia zeleň a pritom bola taká priehľadná. Odrážala sa v nej dobrota, ale i utrpenie a smútok.
"Volajú ma. Musím ísť. Prídem. Onedlho. Ahoj Majka." A bledá postava zmizla úplne. Pero padlo na zem vedľa mňa. Stále som hľadela do miesta, kde stála. Trvalo mi to, kým som sa spamätala. Nestáva sa vám každý deň, aby k vám prišiel niekto z iného sveta.
Zdvihla som pero aj s korálikom, ktorý bol vedľa ´Nikdy nestrať svoju tvár.´
Učenie mi šlo veľmi rýchlo, o polnoci som už ležala v posteli. Zrazu ma obliala horúčava, napadli ma slová môjho otca spred niekoľkých rokov: "To preto toľko konzerv a bagančí a handier vykopávame pri kopaní zemiakov, lebo to tu niekedy bolo smetisko, presne, kde stojí náš dom. Nemám skvelého kamaráta s buldozérom, tak tu ani nebývame. "
Prišla skôr ako som sa nazdávala.
