Tých 5 lupeňov som si založila do tej istej knihy. Ruky, teda prsty, som mala žlté od peľu. Tú zelenú stonku s jedným zeleným listom som zlomila napoly a hodila do koša. Som surová, viem.
Išla som vyliať vodu. Z fľaše od sirupu. Od tulipána. Smrdela. Hnilobne. Kvapka mi padla na radiátor. Zazelenela sa. Čosi tam začalo rásť. Pozrela som tesne nad kvapku, čo už nebola kvapka. Tvár mi vyrazil žltý tulipán. Vyrástol tam úplne rovnaký tulipán.
Zatriasla som hlavou, aby som striasla, toto zdanie, čo nebolo zdanie, ale realita. Zakrútilo sa mi v hlave, potkla som sa o stoličku. Všetka voda sa mi vyliala na koberec, a nielen tam. Všade začali pučať tulipány. Všetky rovnaké. Boli všade, nielen na koberci. Kvitli na skrini, stole, posteli mojej aj sestrinej, hračkách druhej sestry, harmonike, poličke, po stenách. Voda sa vyšpliechla proste všade.
Všetko to kvitlo. Celá izba bola plná žltých tulipánov. Na vlas (na lupeň) rovnakých. Mala som otvorené okno. Zrazu prišiel silný vietor a okno sa otvorilo úplne dokorán.
Z tulipánov sa začal zdvíhať peľ. navzájom sa opeľovali. Zízala som na to v kúte izby. Množstvo tulipánov sa zdvojnásobilo a strojnásobilo a štvornásobilo a ... Žltosť mi bila do očí. Slnko zapadalo a ja som trčala v zavretej izbe plnej žltých tulipánov.
Chcela som sa pohnúť ku dverám. Nemohla som. Ani ma tak nezadržiavali tulipány ako ja sama som sa. Pozrela som si na nohy. Boli zelene. Chytila som si tvár rukami. Už to neboli ruky. Zmenili sa na listy. Moja tvár bola ukrytá v lupeňoch. Žltých.
Prvýkrát som sa cítila sebavedome. Bola som krásna. Bola som najkrajší kvet. Kvitla som.
Len či našim nebudem chýbať.
