Prebdela som svoju chvíľu ísť spať a tak som teraz v kľude mohla byť hore aj do rána. Bola som ale aj tak otupená. Zazdalo sa mi, že niečo mi šepce do ucha. Obzrela som sa. Nič. Nezmenená izba. Asi brat vedľa opäť niečo rozpráva zo spánku, ale hlas sa mi zdal ženský. Opäť. Pánečku, už mám halušky z tej nespavosti. Vyšla som na chodbu, že to bude isto mamka. Ide spať a vidí, že sa mi svieti a prišla mi zakričať (zašepotať), nech idem spať. Nikto nebol na chodbe, ani na schodišti, ani v mojej izbe a aj brat čušal, ani nechrápal.
Vošla som späť k počítaču. Keď hodinky oznamovali niečo po druhej, povedala som si, že už predsa musím ísť spať. Nie preto, žeby sa mi chcelo, ale že jednoducho musím, aby sa nehovorilo, že nespím. Budú zlé reči, klebety, alebo čo :)
Umyla som sa, prezliekla, postelené som už mala. Akosi z lenivosti si nikdy ráno nestelím, nestíham a keď prídem zo školy, tak sa mi neoplatí, veď o pár hodín idem spať. Niekedy je to dosť veľa hodín, ale ja si vždy poviem, že do jednej budem v posteli, len to málokedy splním. Veď aj vravím, že si musím nájsť poriadkumilovného muža, čo bude isté veci robiť za mňa :). Môj kamarát vraví, že horšie, ako lenivá žena, je už len teplé pivo. Tak aspoň nie som najhoršia, ale občas si predsa pripadám ako to teplé pivo.
Šupla som sa pod perinku, ale spánku nikde. Otvorila som si tú už mnou miliónkrát čítanú knihu od Pankovčína, že mi privolá spánok. Čítať som aktívne začala asi v štvrtom alebo treťom ročníku, keď som večer nemohla zaspať. Brat mi povedal, že si mám prečítať knihu a doniesol mi Troch pátračov - Záhada strašidelného zámku, ktorú mamka dostala za vzornú dochádzku v siedmom ročníku. Presne viem, že to bola tá. Ani neviem, kedy som zaspala. Ťahalo sa to ďalej s Tromi pátračmi, potom Verneovky, potom čo prišlo. Sestra mi vždy vravela, nech čítam Medzi nami dievčatami, ale romantické zapletené príbehy som akosi vôbec nemusela. Za to budem asi večne ďakovať bratovi. Za to, že ma priviedol ku knihám.
Keď v rádiu povedali, že sú tri hodiny ráno, či som chcela alebo nie, musela som sa donútiť spať, teda aspoň zhasnúť. Vypínač mám na stene pri dverách. Stačí sa mi posadiť na posteli, natiahnuť na koniec posteli a je zhasnuté. Páááánečku, ale som sa zľakla. Na druhej posteli ktosi sedel.
Dievča. Malo krásny úsmev a zasnené oči. Bola priesvitná, alebo taká svetlo biela, ako zo starého filmu, videla som cez ňu. V prvom momente som chcela kričať, srdce sa mi tĺklo o mandle, do úst sa premiestnila Sahara, dýchala som prerývaným rýmom, triaslo sa mi celé telo, každá kožička, každý chĺpok, každá žila, asi aj bunky sa mi triasli aj ich jadrá. Triasla som sa celá. Jedným slovom STRACH. Ale obrovský.
Len tak tam sedela. Napadli ma všetky zlé veci, všetky horory, exorcisti, diabli, duchovia, ... Ona len pozerala na mňa a ja som nevedela, či je alebo nie. Či to robí ten pokročilý čas. Alebo moje vyšťavené telo.
"Ahoj" usmiala sa ešte viac. "Neboj sa." Mala úplne jemný hlas a mne sa zdalo, že ho môžem počuť iba ja. Môj strach sa menil na šialenstvo, nevedela som, čo sa to deje. Moje vnútro plakalo od strachu. "Myslela som si, že si už na mňa pripravená, mala som ho počúvnuť, neboj sa idem preč." Zmizla. Bola a zrazu nebola. Pamätala som si len jej tvár a hlas. Sedela som ešte hodnú chvíľu. Nohy som mala pevne pri tele, aby sa nevystrčovali spod periny. V detstve som si nahovárala, že moja posteľ je na mori a všade sú žraloky, ktoré mi chcú odhryznúť nohu. Keď som mala nohy pod perinou, cítila som väčšiu istotu, bezpečnosť, hrdinstvo.
Začala som si nahovárať, že sa mi to zdalo. Haluškáreň. Totálna. Pozrela som na miesto, kde som tú babu videla, aspoň som si myslela, že som ju tam videla. Bol tam korálik. Žltý. Asi ako stredne veľký hrášok. (Aký je to stredne veľký hrášok? Každý má inú mierku veľkosti. Nie je to stredne malý? Alebo priemerný?) Bola som si istá, že tam pred tým nebol. Taký korálik, teda náramok z takýchto korálikov, ani ja ani sestra nemáme.
Stále som mala strach. Už som chcela ísť spať k bratovi do izby. Ale to som robila, len keď som mala extra hrozné sny, alebo keď sme mali v izbe nejakého hlodavce, teda myš. Pánečku, máš 19 rokov a ty sa bojíš ísť spať? Ľahla som si, nohy stiahnuté pod perinou, oči do korán a v každom kúte tela som mala zakotvený strach. Pohľad smeroval na korálik.
Neviem, kedy som zaspala, ale bol to spánok nepokojnej duše. Ráno sa ťažko stávalo. Hneď ma napadla noc. Korálik tam stále bol. Vzala som ho do ruky. Vyzeral staro. Až po chvíli obkukávania som si všimla, že je na ňom niečo vyryté. ´Keď budeš pripravená, prídem.´ Myslela som, že ma niečo trafí. Keď budem pripravená? Príde? Panabeka, to je ako duch? Či čo? Som nejaká filmová postava, či o čo tu ide?
Vtedy som nič nevedela, ale ona naozaj prišla. Onedlho.
