Eli sa doteraz neobjavila. Viem, že už sa neobjaví. Ani nápis na zrkadle. Týždeň som neopustila záhradu. Nie je hlina, ktorej by som sa nedotkla, a predsa som ho nenašla. Bola nízka šanca, že ho nájdem. Neviem, čo som spôsobila tým, že som ho nenašla, ale koráliky mi zmizli.
Myslela som, že na univerzite, ďaleko od domova, na to zabudnem, ale nedá sa. Kamkoľvek idem, cítim niekoho za mnou. Niekto sleduje každý môj krok. Ráno sa budím s modrinami a ranami po tele. Cítim neustály strach. Niečo mi hovorí, že ak by som našla Elin medailón, nič také by sa nedialo.
Len pevne verím, že ho raz nájdem, hodím do potoka a už budem mať pokoj. Nebudú modriny, strach, úzkosť.
Viem, že nemôžem niekomu povedať, nech ho hľadá, že to musím urobiť jednoducho sama. Netreba sa zahrávať s nadprirodzenými silami. Nikdy sa nemala objaviť. Viem toho teraz mnoho, ale radšej by som nevedela. Radšej by som darovala moju úzkosť peklu. Nikdy ba ma ani nenapadlo, že mi toto bude spôsobovať. Vyzerala nevinne, priateľsky, mierumilovne. Mrcha jedna.
Ale ja ho nájdem, určite ho nájdem. Viera je silnejšia.
