
Snežienky za Lafranconi a snežienky v záhradke babky Vyrostkovej v Hniezdnom. Aj prvosienky by mohli už byť, tie mi ocko vždy z lesa doniesol a kóóópu. Aj podbeľ chcem. Chudinka kvetinka, s takou hrubou stonkou je neelegatná a nepekná, hlavne v dnešnej anorektickej dobe a k tomu rastie pri koľajniciach, chudinka. Aj vtáčiky chcem, aby spievali. Tak naozaj, ako na jar a v lete! Nie tieto umrnčané holuby, mimochodom, vedeli ste, že holuby neodlietajú na zimu na juh? Lebo oni neodlietajú, možno aj preto ich ľudia nemajú radi (som ľudia), majú ich na krku celý rok a tak si ich nevážia a počúvajú ich spev (?) počas všetkých ročných období a už im lezie na nervy. Nie ako lastovičky, tie sú aké prefíkané! Dajú si od nás pauzu, my od nich a keď sa vrátia, to radosť s nimi žiť. Ani ten osratý chodník nám zrazu nevadí, ani keď sa nasťahujú na náš dom. S radosťou to zametáme a podkladáme nechcené letáky Lidlu a Billy zaťažené kameňmi a každú sobotu vymývame tento „záchod“. Keby toto robili holuby, už dávno má môj oco menej brokov.
Ale zima neodchádza. Asi preto, že mám trojo kabátov a na garniži stále vianočné svetielka. A možno preto, že neboli Vianoce. Chápem, že boli, aj všetko to doma, ale odkedy nenosí darčeky Ježiško, Vianoce stratili svoje čaro, veď to všetci poznáte. A možno preto, že som túto zimu ešte nenabúrala auto. Ale na druhej strane, topánky sa mi už prederavili, aj nádcha ma navštívila, absolvovala som niekoľko pádov, dokonca som už aj narodeniny mala a ona je stále tu...
Jáááj, som ja ale staromódna, veď najnovšie sa odchádzajúca zima nepozná podľa snežienok a lastovičiek, ale predsa podľa povodní. Tak to potom, drahá zima, s nami ešte hodnú chvíľu pobudni, nech si stihnem aspoň gumáky kúpiť.