Casto chcem zomriet. Nie kvoli tomu, ze by som nemala dovod na zivot, ze by som sa nemala z coho radovat, ze nemam preco zit, len aby som pocitila smrt. Stale len zit a zit, koho to ma bavit. Tuzim pocit smrt. Nepocuvat len blaboly okolo toho, ale zazit ju. Citit, ako zo mna odteka zivot, ako vsetko zive volakde odchadza. Chcem zit smrt.
Byvam na 11 poschodi velkeho baraku. Velku namahu davam, aby som neskocila. Ale nie kvoli smrti. Kvoli vetru vo vlasoch. Byt bez tiaze. Len tak letiet ako vtak. Konecne citit ozajstnu slobodu.
Ked som mala 13 rokov, chcela som skocit z okna mojej izby. Stala som tak na okenici, pozerala dole na ten beton, rozmyslala, ci by som pri dopade nan zomrela, alebo si len dolamala vsetky kosti, alebo prezila bez ujmy na zdravi,....
Neskocila som, nebolo to az tak vysoko, aby moj pad trval dlhsie ako 2-3 sekundy. Nestihla by som si ani len uvedomit vietor, nestihla by som pocit slobodu. Nestihla by som zamavat vtakom.
Neznasam holuby, ale chcel aby som byt holubom, aj napriek tomu, ze mi osieraju cely balkon a budia ma hrkutanim prave vtedy, ked som unavena.
Chcem byt bocianom, aj ked som v detstve nasla mrtveho bociana. S jeho perim sme sa este dlho hrali na indianov.
Chcem byt vrabcom, aj ked ich moj otec stale striela z pivnice so vzduchovkou.
Chcem byt lastovickou, aj ked im ujo stale nici hniezda.
Nechcem rychlu smrt. Chcem skocit, ale nie dopadnut. Nechcem tvrdy pad, rozdrvene kosti, na mieste byt mrtva. Chcem pomalu smrt. Citit, ako zo mna zivot odchadza. Pomaly ako prichadzal. Pomaly ako som ho zila. Nech pomaly zivot odchadza, pomaly nech prichadza smrt.
Viem, ze sa to deje, ale ja mam stale pocit, ze zijem, ze sa nic nemeni, aj ked sa k smrti priblizujem
Tesi ma aspon jedna istota, jedina istota, ktoru mame. Urcite pride smrt.
