Čo to teraz žijem? Veľa ľudí sa mi čuduje, prečo som dala výpoveď. Robím predsa v dobrej firme. A mám už aj nejaké výsledky za sebou. No som tam skoro štyri roky a nič z toho, čo ma kedysi bavilo, ma už nenapĺňa. Chýba mi moje proaktívne a premotivované ja. Síce som vtedy ako v jednom kolotoči, ale na konci dňa mám dobrý pocit, že sa veci hýbu a niečo sa deje.
Teraz je navonok všetko ok, stabilná robota, pokojné prostredie. S bývalým zamestnaním sa to ani porovnať nedá. Ale akosi to nefunguje. Hneď ako som zistila, čo mi chýba, išla som do akcie. No celá ja. Zverejnila som svoj životopis, aktualizovala pracovné profily a čakala som na ponuky. A jedna prišla dosť rýchlo. Úplne ma utvrdila v tom, že potrebujem robiť s ľuďmi, ktorí ma berú takú, aká som.
V práci, ktorá sa zdala byť celkom ok, som sa odrazu začala cítiť ako na bojisku. Vnímam udalosti, ktoré sa dejú. Počúvam kolegov, čo hovoria a nechápem. Vždy som mala pocit, že niečo nehrá. Ale asi som si myslela, že sa len málo vyznám alebo čo. Šéf kmitá, lieta, rieši, vybavuje a mne sa zdá, že čím sme tam dlhšie, tým väčší chaos vzniká. Často dostávam spätnú väzbu, že sa len veľa krát a zbytočne zamýšľam. No čo už so mnou. Taká som sa narodila.
Ponuka, ktorú som dostala, ma namotivovala a ja som úplne ožila. Ja predsa nemôžem robiť niečo, čo ma už nebaví. Vyzeralo to úplne ideálne. Ráno som oznámila šéfovi, že končím. Poobede som mala pohovor, kde sme sa dohodli, že do týždňa mi dajú vedieť, kedy by sme mohli spraviť druhé kolo. Vyzeralo to tak, že všetko klape, ako má. A potom sa to rozbehlo. Lavína myšlienok a vnútorný pretlak.
Šéf ma plno iných starostí, ako riešiť moju výpoveď. Vyzerá, že je mu jedno, či tam ostanem alebo nie. Tak som sa asi dobre rozhodla. Kolegovia po väčšine prekvapený, že odchádzam. Dostala som veľa pozitívnej spätnej väzby na moju prácu. A presne to bolo to, čo som potrebovala počuť. Len mi to spustilo taký chaos, že som nevedela, čo so sebou. Mala som potrebu sa zdôveriť každému kolegovi, ktorého som v kancelárii stretla, že odchádzam. Viacerí mi dali za pravdu, že vnímajú veci rovnako ako ja. Mohla by som byť rada, že som si situáciu dobre zhnodotila. No na miesto toho som pociťovala len chaos a hroznú paniku. Ako keby som sa bála toho, že som si dovolila povedať, čo si skutočne myslím. Že si dovolím nesúhlasiť so systémom a s podmienkami, ktoré tam máme.
A pointa? Prebrala som si to z každej strany, precítila všetko, čo prichádza, dovolila si naplno prejaviť hnev, plač, bolesť či smútok. Zistila som vďaka tomu dve veci. Všetky problémy, ktoré momentálne riešim, si spôsobujem len ja sama vo svojej hlave. Ja som zodpovedná za to, ako sa k tejto situácii postavím. A druhá je, že mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí ma vedia podporiť a vypočuť, keď si to situácia žiada. Pre človeka, ktorý sa kedysi nikomu nezdôveroval so svojimi pocitmi a slabosťami, je toto poznanie najviac.
