Poľovníckych príhod a príbehov nájdeme v našej literatúre viac než dosť.
Možno ste nevedeli o tom, že prvý poľovnícky časopis Lovena vydával Anton Emanuel Timko.

Nájdete tu aj príbeh Osudný medveď.
Okrem iného išlo, rana padla… obláčok hustého dymu pred puškou nedovolil Zábučinovi videť výsledok strelnej rany. Ale, chuďas skoro presvedčil sa o ňom mäďveď skokom pádil v tú stranu, z kadial padla rana. On bol iba postrielaný. Ešte pár okamihov zbýva na ochránenie sa Zábučinovi. A tieto on skutočne použije. Dvoma skokmi octnie sa na spodných haluzách vetvistej jedly — a krok za krokom, už je na druhej — tretej, už po vyše siahy. Vtom i mäďveď dobehne pod jedlu, a strašne ryčiac a fŕkajúc nosom, počina sa driapať za strelcom. Strelec liezol voždy vyššie a vyššie! I mäďveď čuchre sa medzi spodnými haluziami namáhajúci sa dostať povyššie — a pomaly mu to akosi ide.
Martin Kukučín nám zanechal peknú poviedku Z lovcových zápiskov.

Niet pochybnosti teda, zajac beží na mňa… Škrek sa blíži rapídne k poľane. Zajac musí predefilovať pred mojou cievou, ak totiž predefiluje! Ja som hotový — len nech nabehne na mušku. Kým prebehne poľanu, môžem páliť pohodlne dva razy. A poľovníkovi postačí i jeden raz! Navzdor odhodlanosti naskočili mi zimomriavky. To snáď strach o život zajaca, ktorému je súdené, že práve v Štedrý deň má zahynúť, a to z mojej ruky, úkladnou, popredku vyrátanou ranou…
Ešte zaujímavejšiu príhodu opísal Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský.

Utrúc si husté fúzy, poberal sa náš Jožko zaviesť potrebné poriadky k pohonu. Ustanovil tých, čo majú z mažiarov na odrazky strieľať, ďalej dakoľko tých strelcov, čo sa majú medzi honcov podeliť, aby rovno postupujúc nezaostávali, ako i preto, aby na zvera, keby sa na honcov vrátiť zamýšľal, mohli strieľať. Vydriapal sa na skalu, čo nám za stôl slúžila, a zhromaždenému celému zástupu v pamäť uvádzal všeobecné poľovnícke pravidlá. Medzi inším, aby nikto na medveďa ďalej od štyridsať krokov nestrieľal, jeden druhému, keď vidí, že na toho príhodnejšie zver ide, nepredstreľoval. Na stanovisku aby sa nik nemiesil, dohán nefajčil, nešantoval, nekašlal a — nezaspal. Aby nikto z bázne medveďa neprepustil atď. Kto by sa oproti týmto pravidlám prehrešil, kto by sa rozkazom veliteľa protivil, koho vinou by poľovačka bola bezvýsledná — ten okrem zaslúženého posmechu, karhania, i bolestne podľa okolností od dvanásť po dvadsaťštyri ramármi bude trestaný.
Správny poľovník musí mať poruke aj kalendár. Napríklad aj od Karla Čapka.

Říkám vám, každý jelen je tak trochu jelenem svatého Huberta; když tak stojí se vztyčenou hlavou korunovanou vzácným a košatým obloukem parohů, se slechy široce postavenými, zkamenělý v ušlechtilé nedůvěře, tu jako by opravdu na jeho čele zářilo něco rovnocenného kříži. Ano, kdybych byl svatým a křesťanským mužem, byl by to zajisté zářící kříž; ale protože jsem člověk zmatený a malověrný, není to kříž, nýbrž jakési velké a nejasné znamení. Nezamíříš, lovče, na čelo jelena, neboť byl by to hřích; miř, miř na komoru a spusť se srdcem sevřeným hrůzou a žádostí. Neporušíš koruny na hlavě zvířete a neroztříštíš znamení na jeho čele; a když věšíš jeho parohy na stěnu, děláš to jako dobyvatel, který ukládá do bezpečí uloupenou korunu zabitého krále. Neboť i uloupená koruna je předmět hodný zvláštní úcty.
Toto a ešte viac si môžete prečítať v Zlatom fonde SME.
Na záver samozrejme – “Lovu zdar!”
(Igor Čonka)