Ak chcete vedieť, čo znamenajú vaše sny, je tu snár z roku 1948. Okrem bežných výrazov tu objavíme aj neobvyklé heslá ako napríklad:
Inkvizícia — tvoja nevinnosť bude preukázaná.
Lawn-tenis hrať — bude sa ti lepšie viesť.
Xantipa — rozváž si najprv zamýšľaný sobáš.
Ďalšou záhadou je aj osoba autorky, hoci je ľahko možné, že išlo o kolektívne dielo.
Asi najznámejším zberateľom povestí, zvykov a povier bol Pavol Dobšinský.
V jeho knihe Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery čítame:
- Vyberajúc sa do trhu napred pravú, potom ľavú nohu ohrej si doma na ohnisku: predáš dobre a draho.
- Dosť i na povedania háklivý poverečný zvyk, ale je v piesni, nuž nach sa kliesni: Chlapci idúci do sveta povedia i urobia: Chlapci! oceďme sa (vycikajme sa), na lepšie šťastie
Ktovie, či sa aj dnešní zlodeji poistili.
- Palec z obesenca pri sebe nos: smelé a bezpečne krásť môžeš.
- Srdce zo šteňaťa ale tak ukradnutého, by ťa suka nezbáčila alebo srdce z mladej krtice na ľavej ruke pri sebe nos: nelapí sa ťa zbroj, neraní ťa guľka.
Dobšinský má aj celú kapitolu o zvláštnych bytostiach:
Pikulík je chytrý jakýsi chlapík. Donáša ľuďom šťastie pri stávkach a vo hre. Títo, vraj, majú pikulíka pri sebe, vo vrecku, v torbe. Rovne komu statok darí sa, že pikulíka má na pomoc.
Karol Anton Medvecký píše o viacerých povestiach a zvykoch v Detve
Keď niekto do súdu ide a obáva sa nepriaznivého výroku, nech ukradne súsedovi z kuchyne vecheť a vezme si ho sebou k súdu — vyhrá.
Tým istým cieľom stavajú aj metlu do dvier súdobnej dvorany, počas pojednávania tiež berú sebou aj dieťa, narodené „v čepčeku“.
U Jána Čaploviča nájdeme aj takéto zaujímavosti
Často vyrábajú aj nápoje lásky. Uvediem jeden príklad z roku 1822, keď sa účinky takého prostriedku súdne vyšetrovali:
Istá matka (Rusínka) umyla svoju slobodnú dcéru na Vianoce pri kostole a vodu dala do krčaha, aby z nej mohla dať vypiť mládencovi, ktorého chcela za zaťa. Ženatý muž z toho istého domu zobral, nič netušiac, krčah a napil sa z neho, aby si zahasil smäd. Slúžka k nemu pribehla, vytrhla mu z ruky krčah a vysvetlila mu, čo je to za voda. Bláznivému chlapovi vstúpilo niečo do hlavy, zaľúbil sa do dievčaťa a dal svojej žene dôvod k žalobe o rozsobáš, čo sa potom pojednávalo na súde. Obžalovaný priznal, že odvtedy, ako sa napil, musel stále a proti svojej vôli myslieť na dievča a nijako nemohol odolať tomuto vnútornému nutkaniu.
Ak dnes niektorí bojujú proti Hoaxom, v minulosti sa bojovalo proti poverám. Jedným z nich bol aj Pavel Michalko. V jeho knihe Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier panujúcich medzi pospolitým ľudom sa snaží pomenovať aj zdroj povier. Prvým bodom podľa neho je:
….že všetko literárne umenie medzi kresťanmi za niekoľko storočí hlboko upadlo a — ako sa už predtým spomenulo — čím je kto hlúpejší, tým väčšmi je náchylný na všelijaké nerozumné povery…
Viackrát upozorňuje čitateľa na vtedajších “šmejdov”:
Mnohí prešibanci sa vystatujú pred hlúpym a nevedomým ľudom ešte aj inými zázračnými kumštami. Kto im uverí a chce od nich dajaký zázračný zásah, toho zvyčajne poriadne oklamú a privedú o peniaze.
Ešte si máme pohovoriť o najväčších klamároch a zvodcoch, ktorí o sebe vravia, že vedia hľadať v zemi poklady. Často sa stáva, že mnohí leňosi a naničhodníci vymýšľajú, ako by mohli žiť na svete bez práce. A keďže sa boja trestu vrchnosti za kradnutie, špekulujú, ako by pod pláštikom dobrej a statočnej činnosti mohli čo najväčšmi oklamať nevedomý ľud — a tak prísť k potrebným peniazom.
V podobnom duchu píše aj Jozef Ľudovít Holuby.
Stalo sa, že si jeden žilinský úradník, amater-fotograf, so svojím apparátom vyšiel do ktorejsi dolinky, kroj a kraj fotografovať. Jak ho ľudia zbadali, shrnuli sa naňho, ktorísi na zvon na popľach bili, a neboráka fotografa zabili, lebo pevne verili, že on to svojimi skielkami dediny podpaluje. Z toho bol monstrózny process, a mnohí z výtržníkov dostali sa do žalára. Takéto barbarstvo je v Dolnom Trenčiansku nemožné, lebo tu žije ľud osvietenejší a rozumnejší. Ja nemám to srdco, aby som na týchto vražedlníkov z povery, kameň uhodil; ba mám ľútosť nad nimi; ale obviňujem tých, ktorí ten ľud otročia, vykorisťujú a vyssávajú, a schválne v slepote a nevedomosti udržujú.
Také zdravé jádro má povera: že sa sane na leto nemajú dávať na také miesto, kde žíhlava rastie; lebo sa rozlámu, keď sa budú v zime potrebovať. Keď sa komu v zime sane zkazia, hovoria ľudia: Aj tie boly iste cez leto v žíhlave. Smysel tejto povery je: aby sa sane ukládaly cez leto na suché miesto, a nie na mokré, kde žíhlava sa darí.
A zaujímavé je aj vyjadrenie Juraja Fándlyho, ktorý takto zhodnotí oficiálne názory
Nie bez príčiny naša starostlivá matka cirkev katolícka ešte pred Tridentským snemom si všimla na pútiach zaužívané zlé zvyky, výčiny aj kadejaké roztopaše a takto ich zakázala: Zakazuje sa každá povera pri vzývaní svätých, uctievaní ich pozostatkov (relikvií) v obrazoch používajúcich všeobecnú úctu a zavrhuje sa neprístojné kupčenie s nimi — — Ľudia nech nezneužívajú sviatky svätých a návštevu ich pozostatkov na obžerstvo a korheľstvo, akoby sa na počesť svätcov ustanovené sviatočné dni mali premrhať samopašou, nemravnosťami a márnotratnosťou.
Samozrejme ani on nešetrí kritikou a pridáva aj túto príhodu.
Kveštárovým úmyslom bolo, aby natrafil na taký dom, kde by sa gazda volal Jozef a gazdiná Mária. A títo dvaja kašu jediaci sedliaci — ako z ich reči vyrozumel — mali žiadané mená. Nadelili ho teda prázdnou drevenou lyžicou a on im celý radostný tak ďakoval, akoby bol v bohatom majeri dostal tri žufany masla.
Potom vošiel do druhého domu pýtať maslo. Aj tam sa mu podobne vyhovárali ako v predchádzajúcich domoch. Kveštár však zanechal podlizovanie i ponížené prosby a akoby rozprával nejakú zázračnú legendu, takto sa im prihovoril, ukazujúc onú drevenú lyžičku:
„Gazdíčko, gazdinka, pozrite na túto lyžičku, podarujte mi aspoň toľko masielka, čo sa vmestí na ňu, a uvidíte, že vás i vaše kravičky aj ovečky pánboh požehná a hneď budete mať viacej masielka.“
Keď sa čudovali jeho sľubom a vypytovali sa, od koho a aká je to lyžica, že prináša šťastie, kveštár odpovedal:
„Vidíte, to je lyžička, ktorou Jozef a Mária kŕmili svoje malé nemluvniatko.“
Ľudia keď to počuli, nazdávali sa, že tou lyžičkou Panna Mária voľakedy naozaj kŕmila Ježiška, ulakomili sa na šťastie, ktoré môže zázračná lyžica priniesť, každý ňou začrel aj dva-tri razy a hojne ho obdarovali maslom. Veru nikdy dotiaľ nedoniesol do kláštora takú veľkú kveštu ako vtedy, takže sa tam všetci čudovali.
Všetky ženičky a babky, ktorým kveštár sľuboval, že hneď budú mať viacej masla, keď sa ho len dotknú tou lyžičkou, o dva-tri dni behali jedna k druhej a uveličene vraveli:
„Ach, susedka moja, veru sa mi zdá, že je toho masla viacej než predtým, ako som z neho odobrala tou svätou lyžičkou.“
Druhá povedala: „Veru, tetička, aj mne sa zdá, že to musela byť voľajaká zázračná lyžička!“
(Svetom záhad a povier vás sprevádzal Igor Čonka.)
