Control (2007)
Nemyslím si že som nejaká náročná osoba a pravdupovediac sa skôr považujem za konzumného človeka. Čiže ak mi niekto naservíruje niečo čo pekne vyzerá tak to s najväčšou pravdepodobnosťou aj spapám. Vo vzťahu k filmom je to predsa len troch iné keďže ma sprevádzajú už veľmi dlho a ja som sa stal ich najväčším fanúšikom akého si môžu priať.
To by na začiatok aj mohlo stačiť a poďme rovno k veci. Tou vecou dnes bude film Control.
Zaregistroval som ho niekedy pred rokom keď kamarát naň vyhral vstupenky do kina ale akosi ma neoslovil a ja som mu nevenoval pozornosť. Moje reakcie boli typu:
„Joy Division? To je čo za feťákov?“
„Sam Riley, Ian Curtis? To sú tí feťáci?“
„Režisér Anton Corbijn. To bude nejaký rusák, či nie ?“
Až teraz nedávno mi priateľka poslala link s trailerom na tento film, že ho budú dávať v kine tak či naň nepôjdeme. Milujem hudbu a niektoré kapely a pesničky ma dokážu nehorázne osloviť. Tak tomu bolo aj po zhliadnutí traileru. Joy Division do vyhľadávača a bum ho tam: „Love will tear us apart again“ som si pospevoval celý deň a nemohol sa dočkať kedy konečne budem sedieť v tých „super-príjemných“ sedačkách v Nostalgii.
Film je biografiou speváka tejto fantastickej kapely Iana Curtisa. Prvé vystúpenia, prvé problémy, prvé úspechy, prvé radosti, prvé klamstvá, ....... jednoducho život. Silnou stránkou filmu je jednoznačne hyperultramegasuperduper výkon Sama Rileyho ako Iana Curtisa. Keď sa objaví na scéne tak všetka pozornosť smeruje smerom k nemu a to oprávnene. Ostatné postavy síce menej výrazné ale dodávajú celému majstrovskému dielu na skutočnosti ich prirodzeným hraním na čele s ich manažérom, ktorého som si asi obľúbil najviac (samozrejme hneď po Ianovi/Samovi ).
Vo filme vidíme zrod kapely, ktorá sa postupne dostáva do povedomia ľudí. Súčasne sa venuje osobnému životu mladého Iana, ktorý okrem problémov v manželskom vzťahu musí riešiť aj svoje zdravotné problémy – epilepsiu. *SPOILER*Táto choroba ho doslova ničí až kým sa mu ako jediné východisko javí odchod z tohto sveta.*SPOLIER*
Počas filmu znejú mnohé známe nahrávky od Joy Division. Jedna lepšia ako druhá. Film napriek dvojhodinovej stopáži nenudí. Je vtipný, smutný a hlavne úprimný.
Veľkým plusom je aj samotný režisér Anton Corbijn, ktorého nemusím predstavovať hlavne fanúšikom Depeche Mode keďže bol ich dvorným fotografom. Neskôr sa veľmi úspešne venoval réžií videoklipov. Taktiež spolupracoval s mnohými inými ikonami svetovej hudobnej scény ako napr. REM, U2, Metallica, Nirvana (moja srdcovka) . Kompetentnosť a Corbijnov cit pre obraz sa nesú celým filmom v každej scéne. Keď rozmýšľam nad ostanými biografiami čo som mal možnosť vidieť tak ťažko nájsť podobný skvost.
Už dlho ma nejaký film nezaujal tak ako tento. Napríklad to, že film je čierno biely som si uvedomil až po odchode z kina. Doma som si na skúšku pustil čiernobiele hocičo a našťastie zrak funguje ako má a dočasnej strate vnímania týchto dvoch farieb vďačím skvelému zážitku s Joy Division, Ianom Curtisom, Samom Rileym a Antonom Corbijnom. Pre fanúšikov Joy Division must see, pre ostatných šanca spoznať skvelú kapelu.
Verdikt: 100%
Neskôr som si pozrel nejaké živé vystúpenia zostavy Joy Division a porovnával s ich filmovými tvárami. Nebudem nič hovoriť, porovnajte sami:
Joy Division – Transmission (originál)
Joy Division – Transmission (film)
