reklama

Poďakovanie personálu v trnavskej nemocnici.

O nemocniciach, zdravotníctve ako takom, omyloch a chybách, sa už popísalo dostatok kritík a tak s veľkou vďakou som sa rozhodla napísať z iného súdka. Keďže pravda je len jedna, treba doplniť tok informácií aj o to pozitívne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Moja skúsenosť, s ktorou sa chcem podeliť, je veľmi čerstvá a napriek obavám, ktorými sme tak hromadne naočkovaní, prebiehala ohromujúco.

Bolo poobedie, kedy mi v práci zazvonil telefón a dozvedela som sa o zhoršenom zdravotnom stave osoby mne blízkej, ktorý si podľa môjho úsudku z popisu, vyžadoval privolanie rýchlej zdravotnej pomoci. Avšak okolnosti, pochybnosti a kopec iných dôvodov, nedovolilo tejto trpiacej osobe takto jednať. Moje naliehanie o privolaní pomoci neuspeli a tak som sa ju snažila aspoň presvedčiť, že sa budem ponáhľať na Slovensko a pôjdeme do nemocnice spolu. (V čase telefonátu som bola vzdialená 150 km od Trnavy) Napriek neutíchajúcemu záchvatu, spojeným s bolesťou a inými nepríjemnými príznakmi, sa rozhodla táto osoba vyčkať do ďalšieho rána. Takúto reakciu nemožno pochopiť z môjho uhlu pohľadu a preto som ju ani neriešila a rozhodla som za ňu, že tak či onak po práci prídem a potom sa uvidí. Prechádzam hranice, zisťujem situáciu a reakcia je už prívetivá – súhlasila, že sa do nemocnice pôjde. Potešila som sa a zároveň sa mi z podvedomia začali vyplavovať nepríjemné popisy nášho zdravotníctva, spojené s posledným nie moc príjemným zážitkom. Ako mentálny a motivačný kouč, ako i kouč zákona zrkadlenia si možno viac ako ostatní uvedomujem, že ako budem myslieť, to si privolám a tak som sa snažila byť nad vecou a vedome vymazať všetky tieto zážitky. Proste som vstupovala do nemocnice bez očakávania. Vedela som, že už nie som to submisívne stvorenie, ktoré všetko strávi, že som osobnosť, ktorá vie, čo chce, vie, na čo má nárok a dosiahne toho.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prichádzame do areálu, kde je všetko ošumelé a moju pozornosť zaujalo porovnávanie nášho a zahraničného stavu zdravotníctva. Opäť som musela svoje myšlienky vedome čistiť a sústrediť sa na to podstatné. Na to, že všetko dobre dopadne. Vedela som, že situácia je vážna a riešenie interiéru a exteriéru je veľmi malicherné. Už na vrátnici sa stretávam s ľudskosťou a ochotou poradiť. Dobré znamenie. Prichádzame na pohotovosť a tam na dverách veľkým: „Usaďte sa v čakárni a nestojte za dverami“. Táto veta je opodstatnená, pretože dvere sú papierové, vyšetrovanie je počuť a pacient žiaľ veľa súkromia nemá. Môj maród už sedí a ja po prečítaní všetkého sa pridávam. Lekár pracuje pomaly s veľkou precíznosťou, čakanie sa môže zdať nekonečné, ale dobré vyšetrenie a zhodnotenie stavu nie je pásová práca na linke. V čakárni sú dvaja ubolení a niekoľko sprievodných osôb. Zhodnocujem situáciu odborným pohľadom a napriek regulárnemu poradiu po otvorení dverí bez slova vstávam a predbieham chlapca, ktorý prišiel o sekundu pred nami. (Týmto sa chcem ospravedlniť, že som moje jednanie nevysvetlila, ale zjavne to príbuzní chlapca videli rovnako a neriešili nás. Ďakujem.) Lekár správne zhodnotil stav, odobrali sa odbery a poslal nás na príjem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokorne čakáme a zrazu sa stalo niečo neočakávané. Na chodbe centrálneho príjmu je sestra, ktorá svojím štebotavým hlasom, smiechom a odľahčujúcim prístupom zaujala moju pozornosť. Konečne, konečne je to tu. Personál sa smeje, vie situáciu príjemným prístupom odľahčiť a človek sa cíti hneď lepšie. V zapätí prichádza ďalšia sestra a zisťuje situáciu, či sú všetci už registrovaní. Toto ma ohromilo. „Wow“. Pokorne sme teda prijali nevyhnutnosť čakacej doby. Personál je naozaj ústretový, milý a robí to najlepšie, čo sa v danej situácii dá. Môj zverenec konečne prišiel na rad a už o malú chvíľu dostáva infúziu od bolesti. Netrvalo dlho a počula som aj smiech. Bolesti po 24 hodinách ustúpili a mne odľahlo. Keď prišli výsledky z odberov, moja „sibilovska“ diagnostika po telefóne sa potvrdila. Urgentný príjem s operáciou ešte v ten deň. Môj maród mal strach a vážnosť situácie si neuvedomoval. Chcel ísť domov. Všetci sme sa snažili o zmenu názoru. Sestrička si vzdychla a vyriekla: „Toto je klasika, ten, kto je naozaj chorý sa pýta domov a podceňuje situáciu a ten, čo mu v podstate nič nie je, vyžaduje ďalšie a ďalšie vyšetrenia.“ Po dostatočnej argumentácii a objasnení vážnosti stavu, môj zverenec nakoniec pristúpil na hospitalizáciu. Odľahlo mi, lebo som vedela, že cez noc bude pod odborným dohľadom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sme prišli na oddelenie, čakalo ma ďalšie milé prekvapenie. Napriek všeobecne známemu faktu prepracovanosti sestier, ktorý opodstatnene môže spôsobiť i správanie, ktoré sa nám už menej môže páčiť, sú sestry v kľude, milé, opäť ústretové. Nik neriešil, že chodím po pol noci hore dolu, aby som priniesla všetko, čo je potrebné. Keď som sa dozvedela, že operácia sa konať nebude, vyhľadala som službukonajúceho lekára, aby mi svoje rozhodnutie opodstatnil. Sestrička ma ochotne previedla „bludiskom“ chirurgie až k lekárovi. Vyčkávacia stratégia s oddialením operácie mi moc po vôli neboli, ale rešpektovala som odborný názor lekára a s vedomím, že je môj maród minimálne bez bolesti a pod kontrolou som odišla kľudne domov. Na druhý deň, keď som sa dozvedela, že pred operáciou, bolo nutné doriešiť niektoré krvné parametre, ktoré by mohli operáciu skomplikovať, som bola vďačná za nočné rozhodnutie. Opäť sa mi potvrdilo, že viera a prijatie je tá správna cesta.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po operácii som prišla na oddelenie a zisťujem, že moja milovaná osôbka bola preložená bližšie k sesterskej izbe. Zo skúseností viem, že toto je gesto, kedy je situácia vážna. Operatér bol už jednou nohou na odchode (ponáhľal sa na kongres), ale našiel si čas na odkonzultovanie operačného a pooperačného priebehu. Bola som oboznámená, že situácia bola vážnejšia, ako by som čakala a bola som rada, že som na centrálnom príjme použila všetky donucovacie prostriedky, aby zverenec súhlasil s príjmom a operáciou. Toto všetko píšem z môjho uhlu pohľadu a preto som sa pýtala, ako to videla osoba, ktorej sa tento príbeh týka. Odpoveď znela: Všetci sú tu milí, sestričky stále behajú okolo mňa i mojej spolubývajúcej (dokonca ich nazvala upírkami – ale nič v zlom), pán doktor tu tiež bol, len sa pozrel na stolík a odišiel. Keď som sa spýtala, či jej niečo povedal k operácii, tak len povedala, že nie, ale že sa ani redšej nepýtala. Tak som jej vysvetlila, že doktor pravdepodobne kontroloval drén, pretože operácia nemala až taký ľahký priebeh a to, že nekomunikoval, bolo spôsobené asi tým, že ju zbytočne nechcel rozrušiť. Psychika totiž v priebehu liečby hrá tú najdôležitejšiu rolu.

Týmto sa chcem poďakovať celému personálu a chcem tiež ľuďom ozrejmiť, že niektoré rozhodnutia, ktoré v tichosti, bez vysvetlenia padnú, i keď im v danú chvíľu nerozumieme, sú opodstatnené a padli v úmysle najlepšieho vedomia a svedomia v danú chvíľu. Lekár, sestra a vôbec zdravotnícky personál sú ľudia z mäsa a kostí, ľudia s rôznym vzdelaním a skúsenosťami a hlavne robia NAJLEPŠIE ako vedia. Je ohromujúce, že väčšina robí v DESNÝCH podmienkach, za PODPRIEMERNÉ platy a odvádzajú napriek všetkým demotivačným okolnostiam svoju sťaženú prácu s láskou. Verím, že raz príde čas, kedy nebude jedinou motiváciou radosť z práce, ale i dôstojné pracovné podmienky a adekvátne platové ohodnotenie. Všetci zamestnanci v slovenskom zdravotníctve máte môj obdiv a ďakujem za skvelú, odbornú i ľudskú starostlivosť. Moje extra poďakovanie patrí, službukonajúcim lekárom a sestrám na pohotovosti, centrálnom príjme, ako i lekárom i zdravotníckemu personálu na chirurgii A. Ďakujem.

Anna Zmajkovičová

Anna Zmajkovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

- človek, žena, ktorá vyjadruje skúsenosti z vlastného uhlu pohľadu Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu