BJD sú na slovenské pomery udalosť. Málokomu sa darí držať vysokú úroveň naozaj dlhú dobu. Hudobne sú džezáky super: klasické hviezdy, ktoré klasickí návštevníci očakávajú. Všetko ako má byť. Kým v hudobnej sfére je konštantná úroveň skvelou správou, v ostatných oblastiach je vzhľadom na posun v čase skôr problémom. Organizátori majú k nejakej spätnej väzbe asi zložitú cestu - veď prečo by menili niečo, čo je už roky-rokúce beznádejne vypredané? Možno preto, aby sa svojim verným fanúšikom odvďačili vyšším komfortom a preto, aby po vyhynutí tejto generácia jazzových fanúšikov prišla aj nejaká ďalšia. Taká, ktorá už nad fľašou vína nespomína na atmosféru z osemdesiatych, ani deväťdesiatych, no bude si pamätať skvelý zážitok z rokov nultých alebo desiatych.
BJD už dávno prerástli PKO. PKO by ich možno ešte zvládlo, ale to by museli organizátori niečo zmeniť. Inak to pôsobí ako návrat ku koreňom jazzu a reggae - návštevníci stojaci v uličke si po džezákoch vedia živo prestaviť podmienky na otrokárskych lodiach transportujúcich ľudí z Afriky do Novej Zeme. Tlačenica, teplo, smrad a žiadny výhľad. Sem-tam nejaký štuchanec, stúpenie na nohu, zopár teplých slov.. Stojaci ľudia sa srdia, lebo stoja, sediaci sa srdia, lebo stojaci do nich narážajú a stojaci sa srdia, lebo sediaci sa srdia, že stojaci do nich narážajú..
Pritom riešenie je jednoduché. Buď predať toľko lístkov, koľko je miest na sedenie a urobiť z BJD naozaj exkluzívne podujatie pre fajnšmerkov ochotných si priplatiť, alebo vyhodiť poľské stoličky, na ktoré sa klasickí návštevníci aj tak len s ťažkosťami pomestia a spraviť to celé na státie. Álébó zvoliť zlatú strednú cestu - spraviť VIP zónu na sedenie v prvých desiatich radoch a zvyšok spraviť na státie. Pomestí sa viac ľudí - predá sa viac lístkov a ešte budú všetci spokojnejší. Návštevníci zostanú celí, aj VIP hostia a sponzori sýti.
Možno to niekoho prekvapí, ale aj PKO môže vyzerať superpríjemne a moderne. Ukázal to ostatný micro.wilsonic. Je to síce iný žáner, ale tiež ide o celovečerný program, kam chodia ľudia okrem pitia všakovakých nápojov aj počúvať inteligentnú hudbu a chcú si ju užiť. Stačí naozaj málo, pretože v ostatných ohľadoch nie je džezákom príliš čo vyčítať. Klasické problémy väčších akcií boli zvládnuté - bary boli funkčné, toalety znesiteľné, SBS profesionálna a to všetko za v podstate smiešnu cenu. Len tie poľské stoličky a na nich svetríky..
Tradície sú tradície, ale aj Yankees idú zbúrať svoj storočný svätostánok, pretože už je jednoducho starý. V prípade BJD nemusí byť riešenie také radikálne. Koniec koncov, PKO niekto zbúra aj keby sa všetci návštevníci BJD priviazali reťazami o Lipu. Kým sa tak stane, v PKO stačí len čosi porobiť so zasadacím poriadkom a poľskými stoličkami. Možno by sa potom aj viac ľudí ochotne podpísalo pod petíciu na záchranu tejto sentimentom prešpikovanej budovy. Takto tá petícia vyznela trochu tragikomicky - predstavte si, že by niekto z nostalgických dôvodov zbieral podpisy za zachovanie bratislavskej MHD v súčasnej podobe počas rannej špičky v natrieskanom starom Ikaruse. Veď autobusy sú tiež plné, je tam smrad, nechodia načas a je to tak už aspoň 30 rokov.
Organizátorom BJD patrí všetka česť. Ako som písal na úvod, málokomu sa podarí vybudovať udalosť, ktorá by sa stala klasikou. Len treba dať pozor, aby sa klasika nestala starou vetešou kvôli hlúpemu detailu. Festivalu nechýba veľa k tomu, aby sa z klasiky s nádychom nostalgie a sentimentu stala klasika, ktorá je životaschopná a hýbe sa dopredu. Klasika, ktorá sa môže hrdo porovnávať s akýmkoľvek podujatím podobného zamerania kdekoľvek na svete nie len line-upom, ale aj servisom pre svojich návštevníkov.
Tak ako sa kedysi z lokálnej zábavky pre pár kamarátov stalo podujatie európskej úrovne, na ktorom každoročne účinkujú svetové jazzové hviezdy.
