Zimomriavky z hudby strieda príjemne hrejivý pocit pri každom dúšku z vínka... razom som sa ocitol v slnkom zaliatom vinohrade... vôňa kvetov, zeme, dozrievajúceho viniča... spev vtákov... a jemný vánok nežne hladkajúci listy révy... neďaleký sad s množstvom ovocných stromov poskytujúcich tieň, a akési útočisko pred zlatými lúčmi slnka priam pozýva...
Kedysi som do vinice chodil nerád... bol som malý štupeľ, a nemal som sa tam s kým hrať... mojou úlohou bolo plieť burinu z predzáhradky a z chodníka okolo viničného domčeka... nebavilo ma to... nie preto, že by to bola nejaká ťažká práca... ale preto, lebo vtedy som žil... prežíval a užíval každú chvíľu... tešil sa z cukrovej vaty na jarmoku, z paštékového chleba s cibuľou, či namastenej retiazky na bicykli, alebo rapkáču na plašenie škorcov... tešil som sa zo strojovej šunky, a z minimasla... zo sobotnej krupicovej kaše s jednou polovicou posypanou škoricovým cukrom, a druhou polovicou posypanou grankom... strýco to volal grís... vždy som sa tešil, ako si s ním sadnem ku stolu... a najeme sa ako riadni chlapi.. krupicovej kaše :)
Tešil som sa aj na nedeľu.. to chodieval Kuko... akurát som stihol prísť z kostola... a prezliekal som sa už priamo pred telkou,aby mi neušla ani jedna rozprávka... na obed bola mäsová polievka so šiflíkmi (tak sme volali domácu cestovinu v tvare malých štvorčekov) a potom vždy niečo totálne nezdravé, ale úžasne dobré... Večer dobre padol puding... bebe puding.. mama zvykla na spodok pohára ešte pridať piškóty zlepené slivkovým lekvárom... vtedy boli piškóty ešte podlhovasté, a lekvár sa varil zásadne doma, vo veľkom kotli s hrdzavou rúrou... miešal sa veľkou drevenou varechou... nie raz, keď som sa podujal oblízať ju, som skončil s opáleným pyskom... lekvár sa varil do neskorej noci... bola to taká malá spoločenská udalosť... ktorej podstatnú časť som vnímal už iba cez otvorené okno spálne spolu so zvyčajným nočným koncertom svrčkov...
Prázdniny boli obzvlášť fajn časom... to som až tak nemusel cvičiť na klavíri... (dnes keď sa vrátim domov, a občas pohladím bieločiernu klaviatúru, príde mi to ako niečo neskutočné...) väčšinou sme blbli pod orechom, pri potoku, kde sme stavali hrádze z kamenia, hľadali korýtka, raky, a iné „poklady"... na chlebové guličky so „šejkspírkou" chytali belice... splavovali Sikenicu na gumenej duši z kolesa alebo na inom šialenom dopravnom prostriedku... hm.. vozili sa so susedom na traktore, motali sa medzi vysokými kukuričnými byľami, a od listov sme vždy boli parádne doškriabaní...
Dnes je nedeľa... nebol Kuko... ani puding... veď už som starý cap - mám dvadsaťsedem... a všetko toto sa dialo dvadsať rokov dozadu... bolo by načase dospieť... bolo by načase prijať niektoré fakty... bolo by načase pochopiť, že nie všetko je ideálne... že občas sa niečo pokazí... že občas sa niet kam utiekať pred spaľujúcim slnkom, ani pred pijavicami z pod potočných kameňov... že občas po „šichte" nepríde krupicová kaša, a po mesiaci práce občas nepríde výplata... občas sa stávajú aj krivdy, ktoré nemožno napraviť „férovkou" za kostolom a vybitým mliečnym zubom, a občas sa stane, že vám vytnú práve ten váš orech... občas zistíte, že rok nie je celá večnosť, a že niektorí priatelia či lásky proste miznú... občas je život fakt nahovno...
...ale dnes nie... obdaril som svoje vnemy dobrou voňavou lipovinou... a pustil si k tomu Dvořáka... nie... tento život nestojí úplne za hovno... nestojí...a nikdy nestál... ide len o to, vedieť žiť...
foto: ZM
