Dnes dávam znamenie už od rána... chcem zastaviť, a vystúpiť... no ten, čo riadi „náš celoživotný trolejbus“, na to akosi nedbá... hm...bolí ma hlava... oči... som nevyspatý, nič sa mi nechce... no nič, nejako to zvládnem... veď to bude asi tým prechodom...
Siahol som do vačku, a uistil sa, že v ňom mám nejaký ten štrk... (tak som nazval tie nepodarené euromince – dôsledok asi najdôležitejšieho prechodu tohto roka... ale keby aspoň EUROmince, ale je to len euroštrk... štrkoce to vo vačku, a nemá to žiadnu hodnotu... cent, docent, a nadcent... vrrr!) V poriadku... na ten jeden čaj tam bude, a obed si dnes nesiem so sebou... bol som totiž v nedeľu nakupovať, a zadarilo sa mi: hotové jedlá pred koncom záruky – po 99 centov... no nekúp to... aspoň mám plnú chladničku... dnes to bolo kuracie mäso v sladkokyslej omáčke s ryžou...
Skočil som do rieky tečúcej von dverami rannej dvestoosmičky... riava ma vydávila na premrznuté a sychravé Kollárko... utrel som si sopeľ, a pobral sa v ústrety pracovnému dňu, učiniť za dosť svojmu terajšiemu poslaniu..
Šššššššššššššššššššššššššššššš! Tradičný zvuk šmýkajúcich sa kolies na mokrej ceste...
Obzrel som sa za zvukom... pol metra odo mňa zastala šmykom nejaká firemná fábia, a spoza volantu na mňa civela dosť posratým pohľadom elegantná dáma... ja som predsa na prechode, a ako vraví Anderov kamarát Piťo: „na bílú čáru nikto nemožé“ spokojne piknikujúc na šrafovanom ostrovčeku... naviac, ako vidím, dáma predáva sáčkovú polievku... čo viac si môžem priať, ako smrť pod kolesami fábie so sáčkovou polievkou... znechutene som odvrátil zrak, a kráčal ďalej...
Za tých pár sto metrov od zastávky do práce som stihol analyzovať aj prechody studených frontov, tlakových výší, níží, a iných neduhov okolo môjho citlivého raťafáka, ktorý bol červený ešte hodnú chvíľu potom, ako som sa ustanovil na svoje miesto v kancelárii..
Vzhľadom k tomu, že mám tú česť zastupovať v našej kancelárii mužské pokolenie celkom sám, zistil som (hoci nechtiac), že prechod nie je iba to šrafované miesto na ceste, alebo konverzia meny, či tá roztomilá chátrajúca opacha na hraniciach s rozrýpanou cestou, ktorú zvyknem vídať, keď sa občas vyberiem na výlet do Maďarska. Prechod je žiaľ aj neokrôchané kaprovanie hormónov, ktoré sa akosi nemienia zmieriť s tým, že starnú nie len chlapi... v dôsledku toho si človek občas musí vypočuť aj to, čo nechce...čo by možno nebola až taká novinka na tomto svete, ale keď to trvá celý deň... hm...
O tretej som to zapichol... strašná drzosť... „A kam tak skoro?“ … strašne sa mi žiadalo odpovedať že DO RITI... a že ma dnes z prechodov bolí hlava... a že nech sa ma to nepýtajú tí, čo chodia do práce o deviatej alebo neskôr... ani tí, čo kedysi dostali obecný či nájomný byt za 5 korún... že musím byť odtrhnutý od rodiny a priateľov len preto, aby som nejako slušne prežil, a že mi občas tiež lezie všetko na nervy... ale som sa len usmial...
Zastavil som sa ešte v obchode... Dnes to bude výnimočne efektívny nákup... tri celozrnné žemle, jedna paštéta v črievku, jeden kečup, a fľaša piva... postavil som sa do svojho obľúbeného RADu, a tam som vyčkal na ďalší prechod – pokladňou... tri eurá aj pár štrkov som zaplatil, nákup nahádzal do igelitky, a poďho domov... Tentoraz idem radšej dvestosedmičkou... tá zabáča až do ulice, teda ten šesťprúdový prechod na Prievozskej trochu okabátim... Primrnčala presne... aspoň niečo...
Vykukol som cez okno a v duchu ešte zamával blbému dňu, čo ostal za ním... Letmý pohľad na igelitku v ruke, zamrčanie trolejbusu, tralala – prosím pozor, nasledujúca zastávka je na znamenie...
