Ako prvé mesto Húni obkľúčili Aquileu. Po masívnom útoku boli hradby prelomené a obyvateľstvo samozrejme zmasakrované. Attila potom dobil a vyplienil skoro všetky severotalianske mestá: Concordiu, Pataviu, Vicentiu, Veronu, Berexiu, Bergamus, Ticinum, Mediolanum a mnohé iné. Potom prekročili Húni rieku pád a začali devastovať provinciu Aemilia. Začiatok invázie sa teda Attilovi nadmieru vydaril. Bohužiaľ pre neho sa však po čase vyskytli vážne problémy a nečakané komplikácie.
V húnskom vojsku, ktoré sa po kraji pohybovalo veľmi pomaly, tiažené korisťou, vypukla morová epidémia. Dá sa povedať, že bojovníkov kosila omnoho intenzívnejšie ako meče nepriateľov. Preto bol Attila nútený prijať ponuku na vyjednávanie. Rímske posolstvo viedli konzul Avienus, vyjednávač Trygetius a pápež Lev. Posledný menovaný bol samozrejme neskôr zneužitý kresťanskou propagandou. Všetky zásluhy za odchod Attilových vojsk prisúdila práve tomuto pápežovi. Vraj sa Attilovi počas vyjednávania zjavili sv. Peter a sv. Pavol a s ich pomocou ho nakoniec pápež uprosil. Pritom dôvod na odchod Attilových vojsk bol omnoho prozaickejší - mor. Výprava sa tak fakticky skončila neúspechom, neúspechom, ktorý mohol byť do určitej miery vyvážený len bohatou korisťou. Po návrate sa Attila chystal porátať s východorímskym cisárom Marcianom, ktorý stále i napriek plieneniu jednej jeho provincie, drzo odmietal platiť tribút. To sa už ale schyľuje k Attilovmu neslávnemu koncu.
Ako to už často u veľkých a významných osobností býva, ich smrť obyčajne zastiera klbko záhad a nejasností. Nie je tomu inak ani u Attilu. Existuje množstvo dohadov, že bol napr. otrávený, zavraždený a pod. Podľa všetkého však pravdepodobne najvernejšie popisuje okolnosti Attilovej smrti opäť Jordanes: „Krátko predtým, ako zomrel, po nespočetných iných ženách, ako bolo u tohto národa zvykom, vzal si za manželku veľmi krásne dievča menom Ildiko. Počas svadby sa oddával prehnanému veseliu a keď ležal na chrbte, zmorený vínom a únavou, prúd nadbytočnej krvi, ktorá by inak prúdila z jeho nosa, zmenila smrteľným prúdom svoj smer do jeho hrdla a zabila ho, pretože bola zabrzdená v obvyklých dráhach. Tak privodila opitosť neslávnu smrť kráľovi preslávenému vo vojne." Ako vidno, ponúka sa vysvetlenie pomerne jednoduché, i keď vôbec nie hodné muža, pred ktorým sa triasla polovica Európy a časť Ázie. Jednoducho sa na oslave opil do nemoty a udusil sa svojou vlastnou krvou a zvratkami. Možno predstava smrti otrávením rukou jeho mladej ženy mala dodať trocha romantickejší obraz tejto tragédii.
Pohreb mal Attila pompézny, tak ako bývalo u významných Húnov zvykom. Účastníci pohrebu si ustrihli šticu vlasov na hlave a zohavili svoje tváre hlbokými ranami, aby bol tento významný kráľ oplákavaný aj krvou mužov a nielen slzami žien. Jeho telo bolo umiestnené uprostred pláne a položené na stan z hodvábu na obdiv všetkým. Poriadali sa bojové oslavné hry a spievali sa o mŕtvom piesne. Potom tajne v noci pochovali jeho telo do zeme. Vložili ho do rakvy zo zlata, striebra a zo železa. Železo, pretože si podrobil mnohé národy, zlato a striebro, pretože dostával dary od oboch ríš. Do hrobu pridali ukoristené zbrane nepriateľom, šperky a drahokamy. A aby tak veľké bohatstvo ostalo uchránené, zabili všetkých, ktorí boli pochovávania zúčastnení. Ako vidno, Húni Attilov hrob utajili veľmi dobre. Až tak dobre, že stále ostáva neobjavený. A o tom, či sa vôbec niekedy nájde možno pochybovať. Je veľmi pravdepodobné, že bol pochovaný pre nás už dnes netypickým spôsobom, čiže v tzv. riečnom hrobe. Obrad prebiehal tak, že rakvu vložili do zeme na dne rieky a potom hrob opäť prikryli vodou.
Nech teda odpočíva v pokoji, kráľ najbarbarskejších barbarov.
Literatúra:
viď predchádzajúci článok: Doba barbarov – Dejiny Attilovej ríše po jeho vpád do Galie
