Agresor to má vždy náročnejšie ako obranca. Na to treba pamätať. Attilovo vojsko bolo pred bitkou už do veľkej miery oslabené a vyčerpané dlhým pochodom, ako i predchádzajúcim plienením a dobývaním. Navyše trpelo hladom, chorobami a neboli zriedkavé ani dezercie. Nemôžeme sa teda čudovať, že si dal výsledok bitky Attila najprv vyveštiť - bežná praktika tých čas, hlavne u barbarov. Ako to už býva, veštenie samozrejme dopadlo dvojzmyselne. Húnom sa prorokovala skaza, avšak ako malá útecha ostávala Attilovi predpoveď, že jeho veľký nepriateľ padne a svojou smrťou tak pokazí triumf a víťazstvo nepriateľov. Možno si vtedy Attila povedal: „Čert ber mňa aj mojich bojovníkov, hlavná vec, že Aetius padne." A tak hor sa do bitky.
Veľkosť oboch armád pred bitkou možno len ťažko určiť. Dá sa však predpokladať, že boli obrovské. Podľa niekoľkých dochovaných správ malo Attilovo vojsko tak 50-100 000 bojovníkov. Attilove obavy o výsledok bitky však naznačujú, že spojenecké vojsko Rimanov a barbarov muselo byť ešte väčšie, inak by sa Attila možno tak do veštenia nehrnul.
Ako rozvážny a múdry vojvodca si dal preto Attila ešte pred samotnou bitkou postaviť vozovú hradbu, kam sa v prípade porážky plánoval uchýliť. Ako neskôr vyšlo najavo, bol to vynikajúci ťah, ktorý mu zachránil kožu. Aj čas začiatku bitky si zvolil veľmi prezieravo. Rozhodol sa zaútočiť až popoludní, aby ho v prípade neúspechu kryla ešte aj tma. Poistil sa teda celkom slušne.
Ako to už v bitkách býva, dôležitá nie je iba početnosť, ale aj taktika a stratégia rozmiestnenia vojska. V Attilovom vojsku velil pravému krídlu zloženého z rôznych barbarských národov kráľ Gepidov Ardarich, na ľavom krídle bol vodca Ostrogótov Valamir. Obaja to boli spoľahliví a verní bojovníci, ktorým Attila najviac veril. Attila si vzal na starosť stred armády, pričom sa nechal obklopiť svojimi najlepšími bojovníkmi. Na strane spojeneckých vojsk velil pravému krídlu Theodorich - kráľ Vizigótov a ľavému Aetius. Stred armády si vzal na starosť Sangibana a jeho Alani.
Začiatok bitky sa niesol v znamení boja o výhodnú polohu na vrchole kopca, ktorý sa týčil nad pravým krídlom húnskej armády. Theodorichov syn Thorismund a Aetius dosiahli vrchol skôr a preto odrazili dobiehajúcich Húnov sústredenou lukostreleckou paľbou. Úvod bitky teda vypálil pre Attilu nešťastne. Iným vojvodcom by to možno otriaslo, prípadne by aspoň zaváhal. To by však nemohlo ísť o Attilu. Svoje vojsko okamžite povzbudil a zareagoval mohutným útokom na stred spojeneckej armády. Začal sa v starovekých dejinách dosiaľ nevídaný krvavý masaker. Hotové jatky. Azda najvernejšie ho vystihol Jordanes: „A stretli sa čelom v bitke a bola to bitka neľútostná, zmätená, krvavá a úporná. Jej rovnú do tej doby nepoznala celá minulosť. Rozpráva sa o takých činoch, ktoré sa v nej odohrali, že nemohol vo svojom živote uvidieť nič pozoruhodnejšieho ten, komu nebol umožnený pohľad na tento div. Ak možno veriť rozprávaniu starcov, potom sa riečka, tečúca pozdĺž pláne nízkym korytom, rozliala z brehov naplnená krvou z rán mŕtvych bojovníkov.... A tí, ktorí boli vďaka svojim zraneniam smädní, naberali vodu zmiešanú s krvou. Riadením smutného osudu boli tak nútení piť krv, o ktorej tušili, že ju sami preliali."
Uprostred tohto masakru sa šťastena konečne usmiala aj na Attilu. Uprostred boja, keď obchádzal svojich vojakov a dodával im tak odvahu, bol zrazený na zem kráľ Vizigótov Theodorich, ktorý tak zomrel pod kopytami koní svojich vlastných bojovníkov. Že by sa tak predsa len naplnila veštba? Nech je ako chce, Attila by skôr privítal smrť Aetia a nie chudáka Theodoricha. Vizigóti však pokračovali v boji. Dalo by sa povedať, že ich smrť kráľa vzpružila. Ukázali sa tak byť viac ako platnými spojencami Rimanov. Bez nich a ich šikovného manévru by to veru mal Aetius veľmi ťažké. Je viac ako pravdepodobné, že by prehral a musel tak ratovať svoju holú riť. Ihneď po Theodorichovej smrti totiž Vizigóti umne obišli ľavé krídlo nepriateľov a zaútočili do tyla Húnov. Attila sa tak zrazu ocitol takmer v obkľúčení. Teraz sa ukázalo, akým múdrym nápadom sa stalo postavenie vozovej hradby. Attilovi nezostalo nič iné, len sa do nej rýchlo stiahnuť.
Na druhý deň ráno po brieždení, bol výsledok bitky stále nejasný. Rimania a ich spojenci si však mysleli, že je víťazstvo na ich strane. K tomuto poznaniu ich totiž viedli celkom logické úvahy. Pri pohľade na bojovú pláň posiatu tisíckami mŕtvych bojovníkov a skutočnosti, že sa Attila neodvažuje vyjsť zo svojej ohrady, sa im ani nemožno čudovať. V opačnom prípade by veru Attila vôbec neváhal.
Ako sa ukázalo, boli to však predčasné oslavy víťazstva.. Attila, aj keď takmer porazený, sa nesprával pokorne. Rinčal zbraňami, trúbil na poľnice a hrozil výpadom. Ako rozzúrený lev v klietke. Bezmocný, ale stále ešte smrteľne nebezpečný. Spojenci zaskočení týmto správaním sa preto zhromaždili k bojovej porade, aby sa dohodli, čo urobia s Attilom. Jeho tábor nebolo možné dobyť, pretože Attila dal rozostaviť po jeho obvode lukostrelcov, ktorí zasypávali útočníkov spŕškou šípov. Bol teda rozhodnutý bojovať až do samého konca. Čo mu aj iné zostávalo, však? Ako veľký kráľ si aj v tomto neľahkom postavení zachoval hrdosť a dal si pre istotu postaviť aj hranicu z jazdeckých sediel. Ak by náhodou nepriatelia dobyli jeho tábor, mal v úmysle okamžite sa vrhnúť do plameňov. Aby jeho mŕtvolu nemohli porozvlačovať za koňom, alebo napichnúť jeho hlavu na kôl ako nejaký triumf. Hrdosť je hrdosť, a Attila jej mal na rozdávanie.
Na porade sa teda zvažovalo, či by nebolo rozumné Attilu obkľúčiť a vyhladovať, pretože mal málo potravín. Patricius Aetius však prejavil „štátnickú múdrosť". Ako starý lišiak sa obával, že po vyhladení Húnov nastúpia na ich miesto zas Vizigóti - ich terajší spojenci. Preto ľstivo navrhol Thorismundovi, aby sa čo najrýchlejšie vrátil do Tolosy, pretože hrozí, že jeho mladší bratia budú chcieť za jeho neprítomnosti uchvátiť kráľovskú moc. Podobným spôsobom sa zbavil aj kráľa ripuarských Frankov.
Existuje však ešte jeden dôvod tohto spojeneckého ústupu z bojiska. A tým sú obrovské straty, ktoré obe strany utrpeli. Prežila naozaj iba hŕstka. Jordanes sa zmieňuje až o 165 000 padlých bojovníkov. Pravdepodobne je toto číslo nadnesené, ale i tak sa dajú straty na životoch porovnať s najväčšími bitkami súčasnosti. Pritom netreba zabúdať aj na to, že vtedy neexistovali strelné zbrane, delá a ani stíhačky. Bitka na Katalaunských poliach teda naozaj musela byť hrozná bodno-sečná mäsiarčina.
Po odchode spojeneckých vojsk zostal Attila ešte nejaký čas vo svojom tábore, pretože sa obával pasce. Keď však videl, že definitívne odtiahli, rýchlo sa stiahol za Rýn a začal pripravovať odvetu a kuť sladkú pomstu.
Literatúra:
viď predchádzajúci článok: Doba barbarov – Dejiny Attilovej ríše po jeho vpád do Galie
