Doba barbarov – Germánske bojové umenie a náboženstvo

Nie je na tom nič zvláštne, že najväčší záujem venovali Rimania germánskemu spôsobu boja, pretože sa ich légie často zoznámili s germánskymi zbraňami bližšie, ako im bolo milé. Tu mohli spoznať svoju vojenskú prevahu, no zároveň však mali z germánskych bojovníkov strach a pociťovali k nim hlboký rešpekt, hlavne kvôli ich udatnosti, sile a odvahe. Tiež ich náboženské predstavy a mytológia boli veľmi dobre prepracované, podobne ako tomu bolo u Grékov alebo Keltov.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

Germánske bojové zmýšľanie a zbrane

Pešie vojsko sa výrazne neodlišovalo od jazdeckého, samozrejme až na tie kone. Súviselo to s bojovou taktikou Germánov, v ktorej hlavnou vojenskou silou bola pechota. Samostatné útoky jazdy Germáni nepoznali, jazdci a pešie vojsko sa vzájomne kryli. „Ak utŕžil jazdec ťažké zranenie a spadol z koňa, pešiaci ho obklopili a chránili vo svojom strede," tvrdil Caesar.

A ako to bolo so zbraňami? Najobvyklejšou zbraňou bola kopija - framea. Slúžila nielen ako bodná zbraň, ale aj na hádzanie. Naproti tomu, výhradne na hádzanie slúžili oštepy, ktorých mal bojovník niekoľko. V boji zblízka Germáni používali aj dlhé dvojsečné a krátke jednosečné meče. Avšak podobne ako tomu bolo u Keltov, meč nepatril k výzbroji každého bojovníka. Väčšina chudákov si musela vystačiť iba s kopijou a štítom. Dĺžka oboch druhov meča sa v priebehu času menila. Najskôr merali niečo okolo 90-110 cm, čím sa v dĺžke (nie v kvalite) vyrovnali keltským mečom. Keď sa Germáni začali v boji stretávať s Rimanmi, aj ich meče sa začali skracovať, pretože príliš dlhý meč by bol v boji muž proti mužovi iba na prekážku. Bojovník nosil meč v pošve, ktorá podľa keltského vzoru pozostávala z vyklenutých železných alebo z bronzových plátov, neskôr z dreva alebo kože, miestami pobitých železným plechom. Tí bohatší si ju aj zdobili. Pošva s pripojenými krúžkami umožňovala zavesiť meč na opasok alebo prevesiť cez rameno.

germanske mece

Germanske stity

K ochrane pred nepriateľskými šípmi, oštepmi alebo strelami z prakov slúžil štít. Bola to však chabá ochrana. Obyčajne boli vyrobené z dreva, pričom okraj mali okovaný bronzovým alebo železným plechom so železnou puklicou uprostred. Puklica chránila ruku držiacu štít za rukoväť. Vyrábali sa v priemere od 50 cm až po 1 m. Menšie štíty používali vo svojej výzbroji jazdci. Veľký význam sa prikladal ku ich maľovaniu, pričom mimoriadne obľúbenou farbou bola červená. S inými obrannými zbraňami, ako sú napríklad prilby a brnenie, si Germáni veľkú hlavu nerobili. Ani s lukom si nerobili veľké starosti, častejšie ho začali využívať až od 3. stor. n. l. Zrejme to súviselo s tým, že v ich svete nedosiahla jazda na koni takého rozšírenia ako napríklad u nomádskych Skýtov alebo Húnov. Šípy sa nosili v tulci z dreva a kože, pričom ich hroty boli z kostí alebo železa.

Akokoľvek bola dôležitá výzbroj a jej technická úroveň, vieme že boj i celú vojnu nerozhodovala iba ona, ale dôležitý bol aj vlastný charakter vojny a jej spoločenské pozadie. V neposlednom rade zohrávala svoju úlohu aj morálka bojovníkov. V nej boli spočiatku lepší Rimania, avšak neskôr získali na tomto poli prevahu Germáni. Ďalšiu dôležitú úlohu hrala stratégia a taktika vojvodcov.

Germánske vojsko bolo vojskom ľudovým, ktoré v prípade nepriateľského útoku, ale aj útočnej vojny, tvorili všetci bojaschopní príslušníci kmeňa. Tí si potom zo svojho stredu zvolili vojvodcu. Pretože takéto ľudové vojsko nemohlo mať tak dôkladný vojenský výcvik a pevné velenie aké mali Rimania, osvojili si Germáni charakteristickú bojovú taktiku. Už okolnosť, že bojovali so značne ľahšou výzbrojou si takéto niečo vynucovala. A tak Germáni museli využívať výhodu svojej väčšej pohyblivosti. Preto tiež odkladali vrchnú časť odevu, predovšetkým plášť, aby im nebránil v práci s kopijou, štítom a mečom. Pri nástupe do bitky vydávali charakteristický bojový pokrik, spievali bojové pesničky a tĺkli zbraňami o štíty. V boji boli väčšinou zoradení tak, že za čelným vojskom nasledovali zadné voje, ktorých bojovníci stále vyplňovali vzniknuté medzery, čím vzbudzovali dojem dozadu sa rozširujúceho klinu. Takýto mohutný blok isto prvým náporom veľakrát prerazil zostavu protivníka. Ak sa to však nepodarilo, mohla bitka ľahko dopadnúť v ich neprospech.

Počas bojov s Rimanmi sa Germáni tiež niečo priučili z ich taktiky. Vojny pod vedením Ariovista, Arminia alebo Marobuda jasne dokazujú, že dokázali bojovať i vo väčších vojskách. Čo je však dôležitejšie, dokázali využívať znalosti krajiny a možnosti, ktoré ponúkala. Pri nepriateľskom ohrození opúšťali sídliská všetci obyvatelia a s časťou majetku a s dobytkom sa ukrývali v lesoch. Bojaschopní muži (a niekedy aj ženy) sa zhromažďovali na určenom mieste, aby sa pripravili na protiútok. Bitka v Teutoburskom lese (r. 9 n. l.) je historicky najpresvedčivejším dôkazom, ako Germáni majstrovsky dokázali vo svoj prospech využívať veľké, na Rimanov hrozivo pôsobiace lesy.

Pohrebný rítus a náboženstvo

Narodenie a smrť boli od pradávna dva javy, ktoré človeka vzrušovali najviac. Aj Germáni im prikladali veľký význam, pričom verili že ich ovplyvňujú tajomné sily, hlavne keď potomstvo neprichádzalo, alebo nebolo životaschopné. Kult plodnosti preto v germánskej spoločnosti zaujímal významné miesto. Žena-matka ako stelesnenie života a plodnosti mala veľkú úctu.

Obsahovo súvisela s kultom plodnosti aj povesť o vzniku ľudského rodu, ktorá sa len veľmi málo líšila od podobných predstáv ostatných starovekých národov. Praotcom Germánov mal byť Mannus, syn boha Tuista (obojpohlavná bytosť), pričom sám boh Tuisto bol zrodený z lona Zeme. Zem sa tu preto objavuje ako rodička všetkého živého.

Tak isto ako zrodenie života, aj smrť a pohrebný rítus nám približuje dávneho človeka, i s jeho myšlienkami, pocitmi a predstavami. Jeho duchovným základom je predstava o posmrtnom živote mŕtveho, hlavne vo forme duše, ktorá sa odoberá na „onen svet". Na tento pobyt je potrebné všetko, čo aj za života: potrava, odev, zbrane a ozdoby. Rozhodujúcim faktorom pre množstvo týchto milodarov bolo predovšetkým spoločenské postavenie mŕtveho. Hroby vládnucej vrstvy sa podstatne odlišovali od hrobov ostatného obyvateľstva. A kto chcel napodobniť pohrebný rítus šľachty, musel sa uchýliť ku „zbožnému podvodu", kedy namiesto predmetov z cenných surovín použil pre hrobovú výbavu iné, z menej vzácneho materiálu, alebo ich jednoducho nahradil kresbou. Napríklad miesto koňa, niekedy pochovávaného v hroboch vyššie postavených bojovníkov, musel sa uspokojiť iba s jeho kresbou, napríklad na hlinenej nádobe.

V predrímskom období Germáni svojich mŕtvych spaľovali, potom zobrali ich popol a nasypali ho do hlinenej urny, ktoré potom uložili v hrobovej jame. Avšak koncom predrímskeho obdobia sa vedľa žiarového rítu objavilo aj pochovávanie nespálených tiel. Pre mŕtveho bola budovaná drevená alebo kamenná hrobová komora, často veľmi veľká. Nad touto komorou bola postavená mohyla z kameňov a hliny, pričom najväčšie mohyly dosahovali pri základni priemeru aj 22 m. K výbave týchto hrobov patrila predovšetkým celá súprava na pitie (hlavne rímske nádoby z bronzu a striebra, ale aj sklenené poháre). Ako ďalšie milodary sa objavujú zbrane, jedlo, spony, opasky, nože, ihlice a prstene. V ženských hroboch aj hrebene a zrkadlá.

Každé náboženstvo vzniklo preto, že človek nedokázal pochopiť súvislosti v prírode a ľudskej spoločnosti. Čím nižšie je v určitej spoločnosti vedecké poznanie, tým viac sú ľudia závislí na náboženstve a náboženských predstavách. Inak tomu nebolo ani u Germánov. Verili, že vzájomný vzťah bohov a ich styk s ľuďmi sa odohrávajú na základe ľudských motívov a predstáv. Aj germánsky svet bohov poznal lásku a nenávisť, priateľstvo a zradu, vojnu a mier. Avšak inak neviditeľné božské mocnosti mohli prijímať aj podobu zvierat, ľudí, stromov alebo súčastí neživej prírody.

Charakteristickú zložku germánskeho náboženstva tvorí v neposlednom rade aj totemizmus, ktorý sa prejavoval hlavne v uctievaní najrozličnejších zvierat. Uctievali sa však aj rastliny, stromy, vodné pramene, horské výšiny atď. Desivo pôsobiace lesy a močiare sa považovali za sídla duchov a démonov. Duchovia vôd, zeme a hôr sú ešte dozvukom týchto povier, hlavne v ľudových legendách a povestiach. Dôležitými sa stali aj magické obyčaje a zvyklosti, ktoré sa používali najmä na liečenie chorých, k pozitívnemu ovplyvneniu vojen a ku vešteniu. Čo sa týka veštenia, tak napríklad sa verilo, že rozhodnutia možno robiť na základe letu vtákov (čosi podobné poznali a používali aj Rimania a Gréci), alebo podľa chovania sa koní. Niekedy sa hádzalo losom a rôznymi vetvičkami zo stromov.

Podľa všetkého sa zdá, že u Germánov veľmi často dochádzalo aj k ľudským obetám. Väčšinou išlo o zajatcov a obyčajne sa hádzali do močiarov, alebo ich upálili, prípadne obesili. Záležalo to od toho, akému bohu mala byť obeť zasvätená.

Spolu s narastajúcou spoločenskou diferenciáciou sa vytvárala aj hierarchia vo svete bohov. Pri dôležitosti vedenia vojen a kultu mŕtvych postúpil Wodan na prvé miesto. V ľudovej tradícii bol často označovaný ako „zbesilý lovec". Na druhom mieste sa nachádzal boh Donar (Tór), ktorý vládol hromom a bleskom. Prinášali sa mu zvieracie obete a jeho meno sa pred bitkou volalo, pričom sa pritom búšilo do štítov, aby sa z ozveny predpovedal výsledok bitky. Do germánskeho panteónu patrili samozrejme aj ženské božstvá, z ktorých najznámejšie boli Freyja (u sev. Germánov) a Frigga (u juž. Germánov). Už podoba oboch mien naznačuje, že tieto bohyne mali spoločný pôvod. Celou svojou bytosťou sa však od seba významne odlišovali. Bohyňa Frigga sa ako manželka Ódina vyznačovala viac materskými vlastnosťami, zatiaľ čo Freyja svojou krásou plietla mužom hlavu a usilovala o ich priazeň. Frigga mala určité spoločné rysy so svojim manželom: bola matkou bohov, za búrky patrila aj ona k Ódinovej družine, dokázala liečiť a predpovedať budúcnosť. Bola symbolom germánskej ženy a matky, a preto sa k nej obracali aj prosby o narodenie detí. Bohyňou plodnosti však bola predovšetkým Freyja. Rovnako ako jej brat Frey lietala povetrím na chrbte kanca. Ako bohyňa lásky bola vzývaná, keď dievča chcelo získať lásku mládenca. Jej brat Frey bol tiež typickým bohom plodnosti so všetkými vlastnosťami, ktoré boli vlastné týmto božstvám a kultovými obyčajami, obvyklými pri ich uctievaní. Patrila k nemu žena, ktorej obraz sa nosil územím kmeňa, pričom sa konali slávnosti, často sprevádzané sexuálnym stykom. K Freyovej pocte sa v hájoch chovali posvätné kone, využívané ako médiá pri veštení.