Kelti mali boj v krvi. Stretávali sa s ním už odmalička. Aj v čase mieru boli rôzne potýčky a šarvátky na dennom poriadku. Klbčiť sa dokázali o všetko možné aj nemožné. Napríklad aj o najlepší kus žuvanca pri hostine. Samozrejme, urážka druhej strany sa tiež riešila súbojom. Pritom mohlo isť o nepodstatnú maličkosť. Niekto môže tvrdiť, že Kelti boli pre túto ich prchkú, výbušnú a troška agresívnejšiu povahu tupí a neohrabaní barbari. Každá minca má však dve strany. Takýmto neustálym klbčením si aspoň cvičili bojového ducha, boli vždy v strehu, udržiavali si kondíciu a zlepšovali fyzickú zdatnosť. Rozhodne nikdy neupadli do podobnej rozmaznanej letargie, zhýralosti a lenivosti ako neskôr Rimania, ktorých táto osudová chyba stála nakoniec ich ríšu (samozrejme, nebol to jediný dôvod).
Keltské zbrane
Ako všade na svete, aj u Keltov sa prejavovali triedne rozdiely. Najosudovejšie sa to prejavilo vo výzbroji. Chudákom nemajetným Keltom musela v boji stačiť približne dvojmetrová kopia, dlhý oštep a luk, prípadne prak. Chránili sa veľkým dreveným štítom, ktorý bol pokrytý kožou a lemovaný bronzom alebo železom, v strede s bronzovou puklicou, niekedy aj bez nej. Že to nebola bohvieaká ochrana musí byť každému jasné. Oproti rímskym štítom to naozaj bola veľmi slabučká trápnosť. Pritom boli vynikajúci kováči, mohli si urobiť omnoho kvalitnejšie štíty, ale to by už odporovalo ich bojovej filozofii - bojovať naľahko. Rímska kopia takýto štít prederavila ako malinu.
Bohatší bojovníci si už mohli dovoliť až jeden meter dlhý, kvalitný železný meč. Najskôr ho nosili na koženom popruhu prehodenom cez plece, neskôr si ich pripevňovali k boku. Nosili aj krátke meče, ale tie skôr slúžili na označenie veliteľa ako na boj. Pritom u Rimanov slúžil gladius (krátky meč) ako jedna z najdôležitejších zbraní. Naproti tomu boli Kelti vynikajúci jazdci na koňoch, dokonca poznali a používali aj dvojkolesový bojový voz, s ktorým prerážali línie nepriateľov a vrhali z nich oštepy. Podobné bojové vozy používali aj Peržania a neskôr Parti na opačnej strane sveta. Samozrejme ich poznali aj Rimania (používali ju hlavne ich spojenecké vojská), neboli však ich vynálezom, tak ako tomu bolo u Keltov. Ako rad iných vecí, aj túto bojovú techniku si prisvojili.
Vojenská móda a bojové zvyky
A ako to bolo s bojovým oblečením a výzorom Keltov? Nuž, so šatami si veľkú hlavu nerobili. Často bojovali nahí. Niekedy bojovali len v nohaviciach do pol pása nahí, alebo s vojenským plášťom. Iba velitelia nosili koženú a neskôr drôtenú košeľu. Ani s prikrývkou hlavy si nerobili starosti, zato vlasy si natierali vápennou vodou (malo to zaujímavý účinok na Rimanov). Zriedka si hlavu chránili koženou prilbou, neskôr sa k nej pripojila typická keltská prilba s rohmi.
Kelti boli povestní svojou posadnutosťou bojom a zastrašovaním nepriateľa. Nesmieme zabúdať, že aj zastrašovanie má v boji dôležitú úlohu. Morálka robí divy. Veď aj Sparťania si do boja vyspevovali bojové pesničky, pričom sa im veľakrát podarilo bojovú morálku nepriateľa značne nahlodať. Aj Kelti si preto radi spievali, ale okrem toho aj kričali, revali a rituálne tancovali, značne teda spartskú techniku vylepšili. Rimania používali vojenské trúby, Keltom stačil ich hlas. Zaujímavým bol aj ich kult lebiek. Vlastniť lebku nepriateľa znamenalo vlastniť ho celého, t.j. jeho silu aj rozum. Lebky sa pribíjali na vchodové dvere do domu, ako dôkaz odvahy majiteľa. To ako bol tento kult pre Keltov dôležitý, dokazuje aj skutočnosť, že keď sa chcel chlapec stať mužom, musel priniesť lebku nepriateľa. Rimanom pri prechode do dospelosti slávnostne vymieňali tógy, Keltom „stačili" lebky. Nebolo to však nič nezvyčajné, podobné zvyky mali aj kmene v Afrike a Južnej Amerike, dokonca aj mnoho rokov po Keltoch.
V boji muža proti mužovi Kelti Rimanov prevyšovali. Predurčovala ich k tomu už len ich telesná konštrukcia. Boli svalnatejší, silnejší a hlavne vyšší. Dôkazom toho, že si ich rímsky svet ako bojovníkov vysoko cenil je skutočnosť, že boli najímaní za žoldnierov po celej Európe aj Blízkom východe. Najímali ich aj napriek tomu, že disciplínou príliš nevynikali. Keď nedostali včas zaplatené jednoducho sa zbalili, vyplienili čo sa dalo a odišli. Ako je teda možné, že svoj boj proti Rimanom nakoniec prehrali?
Rozhodne jedným z dôvodov je tá nešťastná disciplína a nejednota. Kelti nikdy nevytvorili väčší politicko-vojenský útvar, schopný konkurencie v konfrontácii s Rimanmi. Musíme však pripustiť, že i keď boli nejednotný, aj tak sa im podaril jeden husársky kúsok. Rimanov potom strašil po celé ich dejiny ako nočná mora. Keltom sa ako prvým podarilo dobiť a vyplieniť Rím (okrem Kapitolu). Stalo sa to síce na začiatku rímskych dejín (387 pr. n.l.), ale aj tak je tento úspech obdivuhodný. Škoda, že toto víťazstvo Kelti nepremenili aj na víťazstvo politické. Keby len vedeli čo ich v budúcnosti čaká. Možno by sa neuspokojili len so zlatom a striebrom a Brennus by možno svoje dielo radšej dokončil. Rimania sa vykúpili a tento nečakaný neúspech ich poučil - „beda porazeným". Radšej si svoje mesto konečne opevnili. V dejinách je známa iba jedna udalosť, kedy sa Kelti dokázali ako-tak zjednotiť. Bolo to pod Vercingetorixovým vedením v r. 53-52 pr. n.l. Ale aj tento podnik stroskotal na keltskej tvrdošijnosti. A možno mali aj tak trochu smolu, keďže proti nim stál šikovný a rozumný Caesar.
Naproti tomu u Rimanov platilo viac ako všade inde na svete, že v jednote a disciplíne je sila. Keltov dokázali porážať aj v početne menších armádach. Vďaka tomu väčšinou ani nemuseli bojovať osamotene muž proti mužovi, ale v uzavretých formáciách s vlastným velením, s ktorými sa dalo preto ľahko manipulovať. K tomu ešte treba prirátať lepšie zbrane a definitívna porážka Keltov sa tak stala neodvratnou. Pojašení blázni. Škoda.
Nabudúce niečo o keltskom náboženstve a druidoch.
Literatúra:
Mauduit, J. A.: Keltové. Panorama, Praha 1979
Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Academia Praha 1995
Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Tatran, Bratislava 1966
Novotná, M.: Svedectvá predkov. Matica slovenská, Martin 1994
http://www.boiohaemum.cz
