Kelti vnímali svoje náboženstvo veľmi intenzívne a ako ustavične sa meniaci dynamický systém. Predpokladali, že nič na svete nie je trvalé a preto si svoju filozofiu ani nezaznamenávali. Jedným z hlavných božstiev bol Lugh, manžel a syn bohyne Epony. Mal na starosti Slnko a bol otcom ostatných bohov. Niekedy je označovaný aj ako boh Cernunn - boh života a smrti (ten chlapík s jeleními rohmi). Okrem toho sa staral aj o remeselníkov a roľníkov. Eponu Kelti vždy zobrazovali s koňom. V ich ponímaní bola niečo ako Gaia u Grékov - bohyňa Zeme. Mala aj mužského náprotivka - boh Teutates. Asterix a Obelix ho veľmi často spomínali. Hromy a blesky mal zase pod patronátom Taranis.
Kelti mali množstvo bohov, nemá teda význam ich všetkých spomínať. To by bolo nadlho. Možno ešte boha Esusa, ktorý bol bohom stromov, pričom si vyžadoval aj ľudské obete. Ďalej krásnu Brighid, bohyňu poézie a lekárskeho umenia. Čo sa týka náboženských obradov boli Kelti na tom podobne ako Germáni. Obetovávali sa potraviny, hlavne mäso a obilie, no niekedy sa nepohrdlo ani ľuďmi. Náboženstvom Keltov sa tiahne jedna zaujímavá charakteristika. Verili, že ak chcú niečo bohom alebo mŕtvym poslať, musia to najprv spáliť. Len tak tie veci môžu cestovať na druhý svet. A tak všetky svoje obety spaľovali.
Náboženstvo Keltov nebolo však iba o bohoch, podobne ako Gréci alebo Germáni, uctievali aj svojich bájnych hrdinov a rôzne mýtické stvorenia. A tak sa u nich môžeme stretnúť s posvätnými zvieracími bytosťami (napr. kohút, býk, kanec, medveď....), alebo s množstvom bytostí (obyčajne viachlavými), ktoré často v keltskej mytológii slúžili ako polobohovia. Posvätné boli aj rastliny, napríklad dub a imelo. Uctievali sa aj rieky, vodné pramene a vrcholky hôr. Kelti boli slušne vychovaný ľudia, a preto si ctili aj svojich predkov a mŕtvych príbuzných, čo je badať hlavne v ich pohrebných rituáloch. Mŕtvym vkladali pod jazyk semienko stromu. keď zo semienka vyrástol strom, chodili sa potom všetci k nemu modliť a radiť ako k duchovi ich mŕtveho predka.
Samozrejme, ako všade inde na svete, aj Kelti mali svoje dni a sviatky, čas kedy vzdávali hold svojim bohom v trocha väčšej miere. Veľmi sa podobali sviatostiam Germánov a Slovanov. Rok sa u Keltov končil 1. novembra. V tento deň si Kelti uctievali mŕtvych, duchov a rôzne magické sily, aby si ich náhodou nepohnevali. Nepripomína to niečo? Mne v kresťanskej tradícii obdobie dušičiek. Vo februári sa zase oslavovalo čosi ako sú dnes fašiangy. To znamená koniec zimy a prípravu na jar. Začiatok obdobia plodnosti sa oslavoval v noci na 1. mája. Zaujímavá podobnosť s tradíciou stavania májov. Oslava zberu úrody, teda dnešné dožinky, sa konali na prelome júla a augusta. Potom prišiel opäť koniec keltského roka.
Druidi
Čo sa dá povedať o múdrych starcoch v bielych rúchach? Určite to nie je ľahké, pretože svoju činnosť a filozofiu si nezaznamenávali. Čo to sa zachovalo hlavne od Rimanov. S určitosťou sa však dá povedať, že v klane hrali úlohu akéhosi šamana, človeka úzko spätého s prírodou a mystickým duchovnom. Slovo druid pochádza z gréckeho drus (dub) a zo sanskrtu vid (znalosť). Možno teda predpokladať, že svoje vedomosti a umenie najčastejšie uplatňovali v posvätných dubových hájoch. Teda minimálne tam vykonávali svoje posvätné obrady a meditácie, prípadne sa tam zaoberali aj liečiteľstvom. Druidi boli takí vševedi svojej doby. U svojich súkmeňovcoch vzbudzovali úctu a rešpekt. Boli „nedotknuteľní". Videli v nich veštcov a čarodejníkov, ktorí bežne komunikujú s bohmi a duchmi. Možno si ani neuvedomovali, že za celým ich tajomstvom stoja iba vedomosti o prírode a prírodných zákonoch, ktoré zbierali dlhé roky, pričom si ich odovzdávali z generácie na generáciu.
Druidi preto hrali v kmeňoch dôležitú úlohu. V mnohých veciach boli multifunkční. Boli rozprávači, ktorí vykladali históriu svojich predkov, aby sa na časy dávno minulé stále pamätalo, alebo boli sudcami , ktorí súdili rôzne spory. Nesmieme zabudnúť ani na astrológiu a liečiteľstvo, veľmi dôležité oblasti druidského pôsobenia. V čase vojny chodili od jednej znepriatelenej strany k druhej a vybavovali rôzne posolstvá. Je teda samozrejmé, že pri toľkých činnostiach a dôležitosti, boli oslobodení od vojenskej služby a platenia daní.
Druidom sa mohol stať každý, kto o túto poctu stál, nezávisle od spoločenskej triedy. Musel však spĺňať jednu veľmi dôležitú podmienku. Každý uchádzač musel disponovať vynikajúcou pamäťou. Adepti sa veľa rokov učili naspamäť mnoho textov v archaickej reči, ktorej rozumeli iba druidi, možno kvôli tomu, aby ich tajomstvá ostali uchránené pred nepovolanými. Druidi odovzdávali adeptom vedomosti vo svojich školách, vraj aj vyše 20 rokov. Až potom sa z uchádzačov stávali „hotoví" druidi. Sympatické bolo, že v týchto školách sa mohli vzdelávať aj dievčatá, z ktorých sa neskôr stávali veštice a liečiteľky. Veštenie bolo vo všeobecnosti u Keltov veľmi uznávané, koniec koncov ako všade inde na svete v tých dobách. Veštilo sa zo všetkého možného čo aspoň trocha súviselo s prírodou. Najčastejšie z letu vtákov alebo zo šumu listov z posvätných stromov. Aj v liečiteľstve dosiahli druidi pozoruhodné znalosti a zručnosti. Určite aj kvôli rôznym bylinkám, v ktorých sa veľmi dobre vyznali. Predovšetkým sa zaujímali o rôzne halucinogénne látky, ktoré hojne využívali, či už na vlastné meditácie a cestovanie za odpoveďami ku mŕtvym alebo v liečiteľstve. Poznali aj anatómiu ľudského tela a vykonávali jednoduché chirurgické zákroky.
A ako to bolo s tým imelom? Tohto parazita považovali za slzy posvätných stromov. Nesmelo chýbať pri žiadnom obetovaní alebo posvätnom obrade. Prinášalo šťastie a zdravie po celý rok. Ale či ho zbierali so zlatým kosákom, to sa žiaľ nevie. Nič podobné sa ešte nenašlo. Možno niekedy v budúcnosti.
No uznajte, neboli keltské zvyky úžasné? Veď nakoniec veľa z týchto pohanských zvyklostí preniklo aj do kresťanskej tradície, takže mali čosi do seba, keď ich pamiatka sa zachovala aj dlhé stáročia po Keltoch.
Nabudúce niečo o Germánoch.
Literatúra:
Mauduit, J. A.: Keltové. Panorama, Praha 1979
Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Academia Praha 1995
Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Tatran, Bratislava 1966
Bauerová, A.: Keltové v Čechách. Paseka, Praha 1996
Novotná, M.: Svedectvá predkov. Matica slovenská, Martin 1994
http://www.boiohaemum.cz
