Výzor a kultúra obliekania Germánov
„Oči vzpurné a modré, vlasy ryšavé, telá vysoké a len k útočeniu silné". Tak sa o Germánoch vyjadril Tacitus. Z jeho zmienky je cítiť rešpekt Ríma voči nepriateľovi. Nemožno sa čudovať, že tmavovlasým a územčistým Rimanom bol u germánskeho obyvateľstva nápadný predovšetkým veľký vzrast a svetlé vlasy. Germáni sa však od Rimanov neodlišovali iba telesným vzhľadom, ale aj úpravou vlasov a odevom.
Typickým znakom germánskeho muža bol z vlasov stočený uzol, nosený na pravej strane hlavy. Niektorí však mali vlasy rovné a dlhé až po ramená. Nosili aj fúzy, na rozdiel od bez fúzatých Rimanov. Vlasy a fúzy boli symbolom sily a mužskej dôstojnosti. Ak o ne muž prišiel, mohlo to znamenať pokánie za zlý skutok. Možno stojí za zmienku, že obeť vlasov prevzalo aj kresťanstvo, kde novoprijatí mnísi a mníšky museli obetovať svoje vlasy. Napríklad u mníchov aj vo forme známej oválnej plešinky. Účes germánskych žien bol až zarážajúco jednotný. Nosili rozpustené dlhé vlasy, uprostred rozdelené cestičkou, ktoré voľne splývali až pod ramená, v mnohých prípadoch až po boky.
Niekedy v 4.-5. st. n. l. dospeli niektoré germánske kmene k dosť zaujímavému barbarskému zvyku, ktorý prevzali od nomádov. Kojencom začali deformovať lebku. V tých časoch to chápali ako symbol krásy, podobne ako sa dnes chápe krása v podobe vycivených a kostnatých modeliek. Takýmto spôsobom si „skrášľovali" hlavu hlavne longobardské, durynské a burgundské ženy. U Gepidov sa tento zvyk objavoval aj u mužov, hlavne u tých v spoločnosti vyššie postavených.
Čo sa týka oblečenia, od začiatku rímskej doby boli Germáni oblečení do priliehavých, dlhých nohavíc. Pod kolenami sa nohavice priväzovali a tu končili aj krátke nohavice. Nohavice pridržiaval opasok. Zvláštny význam v odeve germánskeho muža sa prikladal plášťu alebo pláštenke. Pravouhlý kus látky sa prehadzoval cez ramená a vpredu na pravom ramene sa spínal so sponou. V boji Germáni veľakrát túto časť oblečenia odkladali a tak potom aj upadali do zajatia. Topánky sa obyčajne vyrábali z kusu kože a k nohe sa priväzovali remienkami. Časť obuvi bola často vkusne ozdobená vyrezávanými vzormi. Germánske ženy nosili dlhé ľahké rúcho bez rukávov, zopnuté na ramenách sponami. Dva pásy, ktorými bolo stiahnuté pod poprsím a na bokoch, vytvárali na ňom bohaté záhyby. Ďalej nosili dlhú a krátku ľanovú sukňu.
Vráťme sa však späť k opaskom (hlavný obrázok). Boli bohato zdobené. Súviselo to s rôznymi náboženskými a magickými predstavami, pretože opasok bol symbolom sily a magickej línie osudu. Čím viac zlata a striebra obsahoval, tým vyššie stál jeho majiteľ na spoločenskom rebríčku (nosili ho aj ženy). Táto povera či zvyk u Germánov pretrval veľmi dlho, dokonca si ho so sebou zobrali aj do kresťanstva. Ešte vo vrcholnom a neskorom stredoveku nosili podobné opasky šľachtici, šľachtičné a dokonca aj králi, a to hlavne v Anglicku. Na skrášlenie, okrem opaskov, nosili germánske ženy ešte aj rôzne náramky, prstene, náhrdelníky, ihlice a spony.
Pravlasť germánskych kmeňov
Kde bola pravlasť týchto dobrodruhov? Rozhodne to bol veľmi otužilý a húževnatý národ. Obývali severné časti Európy, hlavne oblasti severozápadného Nemecka, Jutského polostrova, Nórska a Švédska. Aj na území Poľska sú doložené germánske osídlenia, tzv. lužickou kultúrou. Na prelome letopočtov sú dochované známky germánskeho osídlenia aj na území Slovenska (kvádske Vanniovo kráľovstvo), Čiech a Moravy (Marobudovo kráľovstvo Markomanov), kde z týchto oblastí vytlačili Germáni Keltov. Neskôr začali Germáni kolonizovať oblasti vo Francúzsku (Frankovia a Burgundi), Anglicku (Anglovia, Sasi, Juti), Taliansku (Ostrogóti, Longobardi), Španielsku (Vizigóti) a severnej Afrike (Vandali), kde vznikli veľké germánske ríše. Nečudujme sa, že sa Germáni rozhodli ísť ďalej na juh. Ich pravlasť nebola veľmi pohostinná. Z toho dôvodu bol aj ich život a zdroj obživy prispôsobený týmto drsným prírodným podmienkam. A tak len išli za lepším. Už od 8. st. pr. n. l. preto zvádzali boje s Keltmi o lepšie životné podmienky a lepšiu budúcnosť. Nakoniec sa im to aj podarilo.
Hospodárstvo
Už v 3. tisícročí pr. n. l. prešlo obyvateľstvo severnej Európy k pestovaniu vybraných plodín a domestifikácii zvierat. Pestovali sa rôzne druhy pšenice a jačmeňa, ľanu, šošovice a hrachu. Neskôr k nim pribudli ešte ovos, proso, fazuľa, mak a mrkva. Olejnaté rastliny sa vtedy nepestovali pre olej, ale poskytovali surovinu k textilnej výrobe. Oleje a tuky boli len živočíšneho pôvodu. Germáni nepohrdli ani ovocím, aj keď podľa Tacita vraj rozvinuté ovocinárstvo nepoznali. Najviac im chutili jablká a hrušky.
Víno vo svojej pravlasti z pochopiteľných dôvodov nepoznali, až neskôr si ho začali dovážať od Rimanov. Po určitom čase aj pestovať. Zato holdovali pivu, ktoré si varili z obilia. Od Rimanov prevzali aj pestovanie marhúľ, broskýň a vlašských orechov. Čo sa zeleniny týka, s určitosťou možno povedať, že poznali hlavne zeler, červenú repu, cibuľu, cesnak, pór, reďkovku, hlávkový šalát a korenie typu majoránky, kôpru, petržlenu a anízu. Na rozdiel od vyspelých stredomorských národov však germánske kmene predrímskeho obdobia rastliny vedome nezušľachťovali, ale ich kvalitu zvyšovali stálym výberom vhodných a najlepších jedincov.
Nemôžeme zabudnúť ani na chov domácich zvierat, pretože Germáni milovali mäso a mliečne výrobky. Chovali sa hlavne ovce, kozy, ošípané a husi. Hus bola vynikajúcim obchodným artiklom, pretože u Rimanov bola vysoko cenená, hlavne kvôli periu. Neskôr pribudol ešte kôň. A samozrejme, už od pradávna si Germáni svoj majetok a hospodárstvo chránili pomocou strážnych psov.
Tacitove slová o malom vzraste domácich zvierat sú namieste. O chove a krížení nemôže byť u Germánov ani reči. Na druhej strane bolo však domáce zvieratstvo omnoho silnejšie a húževnatejšie ako je dnes. Malého vzrastu boli hlavne ovce, ktoré okrem mäsa poskytovali aj vlnu na výrobu odevov. Ak sa Rimania vyjadrovali o germánskom chove pohrdlivo, nachádzali naopak pre germánske kone iba samé slová chvály. Cenili si hlavne ich silu, odolnosť a využitie v boji.
Dôležité je nielen pestovanie a chov, ale aj spracovanie plodín po zbere. Podobne ako v dobe kamennej, aj u Germánov predrímskeho obdobia sa zrno rozomieľalo drtidlami guľového tvaru. Neskôr sa rozšíril aj rotačný mlynček. Z múky sa potom pripravovala kaša, alebo sa z nej piekli nekvasené slané chlebové placky. Museli sa aj hneď zjesť, pretože po krátkom čase stvrdli na kameň. Obvyklou prísadou pri varení kaše boli okrem vody, mlieka, vývaru z mäsa a rýb ešte aj niektoré plody (napr. semienka konope) a korenia. Ďalej si Germáni stravu prilepšovali lovom, rybolovom a zberom lesných plodín. Zbieral sa aj med divokých včiel. Vo všeobecnosti Germáni med veľmi obľubovali a používali ho na všetko možné. Hlavne na prípravu ich milovanej medoviny. Dokázali však využiť aj včelí vosk. Mäso zo zvierat sa varilo, smažilo, pieklo na ražni, dusilo a údilo. Kvôli trvanlivosti sa niekedy aj nasoľovalo. Soľ však bola v tých dobách veľmi drahá. Z mlieka sa robil hlavne tvaroch a maslo. Aj keď dlhý čas nepoznali víno, okrem piva a medoviny si pripravovali aj niečo podobné ako dnešné čučo (víno z lesných plodov).
Remeslá a obchod
Aj keď Germáni neboli takí zruční kováči a železomajstri ako Kelti, dosiahli na tomto poli celkom slušnú úroveň. Okrem železa však hojne využívali aj bronz a uplatnenie nachádzal aj kameň. Boli im známe hlavné postupy kováčskej práce: rôzne tvarovania za tepla, nitovanie, kalenie vo vode..... Zručnosť a veľa techník prebrali samozrejme od Keltov, hlavne od zajatcov a otrokov. Železo využívali najmä na výrobu mečov, nožov, dýk, hrotov kopijí a šípov, bojových sekier a nožníc. Tiež bola rozšírená aj výroba šperkov. Používanými technikami boli hlavne inkrustácia (vykladanie), email (zatavovanie do žliabkov horúcim sklom) a granulácia (pomocou maličkých kovových zrniek). Okrem práce s kovmi sa Germáni venovali aj výrobe keramiky a technike pradenia.
Kováči a šperkári sa v germánskej spoločnosti tešili veľkej obľube a úcte. Hlavne tí, ktorí sa venovali umeleckej činnosti. Za zabitie takéhoto umeleckého remeselníka bolo dokonca treba zaplatiť až štyrikrát vyššiu pokutu ako za usmrtenie obyčajného kováča, ktorý sa venoval iba predmetom dennej potreby.
Germánska keramika rímskeho obdobia Spony (1. a 2. st. n. l.)
Zmienil som sa o troch hlavných odvetviach germánskej výroby - spracovanie kovov, hrnčiarstvo a textilná výroba. To však ani zďaleka nie je všetko. Ešte k nim treba prirátať prácu s drevom (tesári), a s kosťami (najmä s parožím). Okrem toho sa ešte z prútia plietli rôzne koše, hlavne na chytanie rýb. Z ľanových povrazov sa zase viazali siete a rohože. Z kameňov sa zhotovovali kotúče rotačných mlynčekov alebo sa používali na brúsenie, prípadne na hrubšie kováčske práce. Ďalej sa spracovávali kože a kožušiny domácich aj ulovených zvierat. Z nich sa potom vyrábali časti odevu, obuv, opasky, mešce, púzdra na šípy atď.
Čo sa týka obchodu, germánske produkty uspokojovali hlavne nároky Rimanov na luxus. V Ríme bolo veľmi cenené mydlo, ktoré sa získavalo ako vedľajší produkt pri spracovávaní vlny, ďalej už spomínané germánske husi a tiež aj vlasy germánskych žien, z ktorých si Rimania vyrábali parochne. Okrem toho, Germáni vyvážali aj kone, kožušiny, med, včelí vosk, kože, obilie, jantár a otrokov. Naproti tomu Rimania našli odbytisko pre svoje nádoby z bronzu, striebra, skla a tiež keramiku. Z ďalších rímskych výrobkov našli uplatnenie aj bronzové sochy a spony, tu sa však predpokladá, že tieto predmety zväčša Germáni ukoristili, alebo ich dostali darom. Ceneným artiklom boli aj rímske šperky a samozrejme zlato. Prekvapujúce je malé množstvo rímskych zbraní medzi importmi z rímskej ríše. Išlo hlavne o vojnovú korisť a čestné, prípadne priateľské dary. Niektoré zbrane si Germáni priniesli so sebou po službe v rímskom vojsku. Vo všeobecnosti sa však na rímske zbrane vzťahoval zákaz vývozu. Legionári nemohli v Germánii predávať svoje zbrane a to ani po službe u vojska, zrejme preto, aby tieto potom neboli použité proti Rímu.
Nabudúce niečo o germánskej spoločnosti, bojovom umení a náboženských predstavách.
Literatúra
Tacitus, C.: Letopisy. Svoboda, Praha 1975 Tacitus, C.: Z dějin antického Říma. Svoboda, Praha 1976
Todd, M.: Germáni. Nakl. Lid. noviny, Praha 1999
Wolters, R.: Římané v Germánii. Vyšehrad, Praha 2002
Schlette, F.: Germáni. Orbis, Praha 1977
Obrázok v perexe - zdroj internet
