Caligula (Gaius Caesar Augustus Germanicus): 37-41 n.l.
Caligula bol rozhodne pozoruhodný zjav. Stal sa tretím cisárom v poradí. Nuž, nie vždy platí, že do tretice všetko dobre. Podľa Tiberiovho závetu, Caligulovho predchodcu, mali na trón nastúpiť jeho dvaja vnuci – adoptívny vnuk Caligula a regulérny vnuk Tiberius. Caligula však závet rešpektoval iba z polovice, a s pomocou prétoriánov svojho mladistvého „kolegu“ z dedičstva vylúčil. Neskôr sa ho zbavil úplne.
Svoju vládu začal veľmi sľubne. Na to, aby sa stal príkladným cisárom mal všetky predpoklady. Ľudia ho totiž zbožňovali. Ani nie tak jeho zásluhou, ako skôr zásluhou jeho otca Germanica, Augustovho obľúbenca. Škoda, že sa tento geniálny vojvodca nemohol stať cisárom. V čase Augustovej smrti bol ešte veľmi mladý, a tak Augustus uprednostnil svojho adoptívneho syna Tiberia. Hrdý otec svojho maličkého syna Gaia často brával so sebou k vojsku. Dokonca mu dal vyhotoviť vernú kópiu vtedajšieho vojenského mundúru, len vo veľmi mini verzii. Trojročný Gaius sa tak stal miláčikom a maskotom celej severnej armády na Rýne, pričom najrozkošnejšie boli jeho botičky. Ešte šťastie, že sa šťastný tatko nedožil principovania svojho synátora.
Keď sa teda Caligula stal principom, celý Rím to privítal s obrovskou pompou. Iróniou osudu ho všetci oslavovali ako osloboditeľa z jarma tyranie, div že túto udalosť neprirovnávali k vyhnaniu kráľov z Ríma a založeniu republiky. Keby tak ľudia vedeli, čo ich čaká. V prvých dňoch jeho vlády sa tieto nádeje zdali oprávnené. Zrušil zákon o urážke majestátu, amnestoval odsúdených a za peniaze usporené Tiberiom usporiadal rad veľkolepých hier. Tiež rozkázal dokončiť niekoľko verejných stavieb, ktoré ostali za jeho predchodcu nedokončené. Senát mal tiež dôvod oslavovať, pretože mu vrátil všetky práva.
Netrvalo však dlho a stalo sa niečo, čo sa nedá ani inak pomenovať ako šialenstvo. Predchádzala tomu Caligulova čudná choroba. Nikto presne nevie, čo sa mu stalo. Isté je len jedno, keď sa stal cisárom začal sa viac prežierať, piť a užívať si sexuálnych radovánok. Historici sa domnievajú, že chytil nejaký vírus. Je to pravdepodobné, pretože zaľahol do postele s vysokánskymi horúčkami a žalúdočnými problémami. Ľudia sa za jeho uzdravenie usilovne modlili a tak sa zdá, že boli úspešní. Caligula sa z choroby dostal a mohol začať so svojim vyčíňaním. Asi mu strádanie zanechalo trvalé následky v jeho morálke a zdravom úsudku.
Ako sa ľudia predtým modlili za Caligulovo uzdravenie, tak sa potom modlili za jeho skorú smrť. Nikto si pred jeho šialenstvom nemohol byť istý. „Nech si nenávidia, len keď sa boja,“ bolo jeho heslo, ktoré aj verejne vyhlasoval. Existoval však človek, ktorý sa ho nemusel báť. Jeho sestra Drusilla, s ktorou mal incestný vzťah. Vyhlásil ju aj seba za bohov, a to hneď za najvyšších. Veď sex medzi bohmi je normálny a dovolený. Nevadí, že sú príbuzní. Avšak ešte za jeho vlády Drusilla zomrela. Vraj na zimnicu a vraj bola tehotná.
Aj k umeniu mal Caligula vrelý vzťah. Dal si postaviť chrám so zlatou sochou, ktorú museli každý deň obliekať podľa toho, čo si vzal práve na seba. Po meste chodil vo Venušinom obleku alebo aj bez neho. Jeho dvor aspoň ušetril za krajčírov. Úradoval priam geniálne, veď posúďte. Súdil hromadne a vyhlasoval jednotné rozsudky, nech bolo predmetom sporu hocičo. Väčšinou jeho verdiktom bol rozsudok smrti. Úžasne tak zjednodušil súdnickú legislatívu a celé rímske právo, ušetril svoj drahocenný čas a aj priestory vo vezení. Treba uznať, že mu to naozaj „pálilo“. Senát sa mu preto zdal zbytočný, veď všetko predsa zvládne aj sám. Senátorov nútil aby mu slúžili ako otroci a behali okolo jeho nosidiel ako psi. Ženy priam miloval. Vyhlásil, že mu patria všetky, a správal sa podľa toho aj v prítomnosti ich manželov. Usúdil, že ženy senátorov sa doma nudia, a tak zriadil verejný dom, kde museli slúžiť ako sexuálne otrokyne. A keď sa to chlapom nepáčilo, tak začal vodiť otcov na popravy svojich synov a synov na popravy svojich otcov.
Na rozdiel od ľudi, k zvieratám mal Caligula pozitívny vzťah. Nadovšetko miloval svojho koňa Incitáta, ktorému dal postaviť mramorovú maštaľ so žľabom zo slonovinovej kosti a dokonca ho chcel vymenovať za konzula. K tomu sa však už našťastie nedostal, takisto ani ku kolektívnej poprave všetkých senátorov. Dňa 15. januára 41 ho zabil prefekt prétoriánov Cassius Chaerea.
Keď sa človek zamyslí nad Caligulovou bláznivosťou, tak je najlepšie badať práve na senátoroch. Najprv im vrátil všetky práva a nakoniec ich chcel všetkých popraviť. Človek ani nevie, čo si má o tom myslieť. Iba ak, že bol naozaj pomätený.
Tyrana vystriedal Germanicov brat Claudius a Rímskej ríši sa aspoň na trinásť rokov trocha uľavilo. Bol dobrý cisár – krv sa nezaprie. Škoda, že sa Caligula stal čiernou ovcou rodiny. Mal šancu, ktorú nevyužil. Ak by sa podal na otca, možno by sme o nejakom Neronovi ani nepočuli.
Nabudúce teda niečo o ďaľších dvoch zvrhlíkoch – Neronovi a Domitiánovi.
