Commodus (Marcus Aurelius Commodus Antoninus): 180-192 n.l.
Marcus Aurelius, posledný veľký cisár zlatého veku Rímskej ríše nemal v súkromnom živote veľa šťastia. Jeden syn, Commodovo dvojča Aurelius Fulvus Antoninus, zomrel ako päťročný a najmladší syn Marcus Annius Verus zomrel o pár rokov neskôr. Nažive mu zostal iba jediný syn - Commodus. Možno aj pre túto skutočnosť ho už od útleho detstva rozmaznával a nevedomky tak v ňom pestoval rozmarnosť. Ako päťročnému mu udelil titul Caesar a o desať rokov neskôr ho pasoval za svojho spoluvládcu. A aby toho nebolo málo, pätnásťročný Commodus sa tešil aj konzulskému úradu. Stal sa tak najmladším konzulom v celej histórii Rímskej ríše. Keď r. 180 jeho otec zomrel, už mu nestálo nič v ceste a každý v ríši bral jeho purpur ako samozrejmosť.
Commodus nebol významným ani úspešným cisárom, aj keď on si to o sebe určite myslel. Nemožno mu však uprieť, že aspoň voči zahraničiu sa mu podarilo autoritu Ríma z časti udržať. V Ríme ale premárnil všetku dôveru, ktorú získali dynastii Antoninovcov jeho slávnejší a úspešnejší predchodcovia. Zaviedol teror podobný Domitianovej hrôzovláde. Záležať si dal hlavne na dodržiavanie zákona o urážke majestátu. To bolo asi to najhlavnejšie čomu sa v štátnej správe venoval. Jeho záujmy a koníčky sa uberali úplne iným smerom. Videl v sebe božskú reinkarnáciu svojho idola Hercula, a tak sa aj podľa toho správal. Mal záľubu v kožušinách a nosil so sebou veľký kyjak, podľa vzoru jeho „veľkého predchodcu". Aj v umení sa tak dával zobrazovať. Nuž čo, každý z nás má svoj vlastný vkus.
Neostalo však iba pri šatách. Commodus sa zo všetkých síl snažil aj správať ako hrdina Hercules. Bol si vedomý svojej telesnej zdatnosti a sily, a tak našiel pre seba uplatnenie v aréne ako gladiátor. Pre rímsky ľud to bola strašná potupa, pretože gladiátori boli považovaní za spodinu (aj keď sa mnohým postupne podarilo získať celkom slušné spoločenské postavenie, prípadne zbohatnúť). Nech bol Commodus aký chcel, jedno sa mu nedá uprieť. V jeho dobe sa mu mohlo ako rovnocenný súper postaviť iba veľmi málo bojovníkov. Škoda, že svoj „talent" nevyužil niekde na bojisku. Vedel vynikajúco zaobchádzať s mečom, lukom a mal neuveriteľnú silu v rukách. Doboví autori dokonca tvrdili, že dokázal šípom trafiť pštrosiu hlavu za plného cvalu na koni a zabiť pantera v aréne bez meča nebol pre neho žiaden problém. Svojich súperov-gladiátorov zabíjal len výnimočne, viac ho uspokojovalo ich poníženie a prosenie o milosť. Vždy keď mal „zápas", rozdal v Ríme milión sesterciov. Že tým ruinoval dedičstvo po otcovi a štátne financie ho už nezaujímalo. Túžil aby ho ľudia obdivovali, no je otázne či zvolil ten správny spôsob.
Na sklonku jeho vlády vyplávali na povrch i ďalšie jeho vlastnosti - rozmarnosť a domýšľavosť. Nad neho predsa nebolo, a všetci cisári, ktorí vládli pred ním sa nemohli rovnať jeho Herculovskej výsosti. Keď v r. 190 časť Ríma vyhorela, rozhodol sa mesto opäť „vybudovať". Samozrejme, po svojom. Rím premenoval na Coloniu Commodiana. Mesiace v kalendári boli premenované na mená a tituly, ktoré právom-neprávom bežne používal: Lucius, Aelius, Aurelius, Commodus, Augustus, Hercules, Romanus, Exsuperatorius, Amazonius, Invictus, Felix, Pius. Rímska armáda prestala existovať a po novom sa oficiálne začalo používať Commodova armáda. Komu sa to nepáčilo, išiel robiť spoločnosť šelmám v aréne alebo katovi na popravisku. Našťastie tieto novoty nemali dlhé trvanie. Sprisahali sa proti nemu jeho najbližší. O necelé dva roky neskôr ho v kúpeli zákerne zo zadu uškrtil zápasník Narcissus, ktorý bol najatý Commodovou metresou Marciou. V ten deň plánoval vpochodovať do senátu oblečený ako gladiátor, kde si mal prevziť svoj ďalší konzulát.
Caracalla (Caesar Marcus Aurelius Antoninus Augustus Caracalla): 211-217 n.l.
Caracalla bol synom cisára Septima Severa a Julie Domny. Nikdy pred ním a už nikdy po ňom nenosil cisársky purpur ukrutnejší tyran. Prekonal všetky rekordy a posunul pomyselné hranice krutosti niekoľko stoviek kilometrov za Caligulu aj Nera. S krutosťou ide obyčajne ruka v ruke bezcitnosť. Caracalla nemal srdce ani svedomie. Pojmy ako milosť alebo zľutovanie nepoznal a nikdy neuplatnil.
Na svoju smolu trón zdedil spolu so svojim bratom Getom. Už od detstva sa obaja neznášali. Otec sa ich síce snažil držať na uzde, ale veľmi to nepomáhalo. Keď cítil blížiaci sa koniec, oboch prosil aby ostali svorní a držali spolu. Žiaľ ostalo iba pri želaní. Všetko v ríši si rozdelili na polovicu. Divadlá, arény, ulice..... Dokonca aj kráľovský palác bol rozdelený na Caracallovu a Getovu „zónu". Obaja mali svojich vlastných prisluhovačov, ochranku aj vojakov. Tento stav vydržal len rok. Geta bol síce obľúbenejší u vojska, ale nerátal s bratovou ohromnou ctižiadostivosťou. V tom bol zase lepší Caracalla. Brata pod zámienkou spoločného rozhovoru vylákal do palácovej „zóny" patriacej ich matke. Dôverčivý a nerozumný Geta prišiel neozbrojený a bez ochranky. Pre Caracallu potom už nebol problém brata so svojou ochrankou obkľúčiť a v prítomnosti ich matky ho vlastnoručne na smrť dobodať. Nepomohol ani jej plač a ani prosby, keď sa snažila telom svojho druhého syna zachrániť. Po bratovražde rozhlásil, že ho Geta napadol a on sa musel brániť. Samozrejme, že ostali pochybnosti, ale všetko napravili peniaze, ktoré Caracalla veľkodušne rozdával na všetky strany, hlavne vojakom. Po bratovom pohrebe dal zavraždiť aj všetkých jeho sluhov a priateľov, a aby za nimi nesmútili vdovy a siroty, aj ich ženy a deti. Naozaj, „súcit" hodný Caracallu. Všetkým, vrátane svojej matky, zakázal pod trestom smrti za Getom a odsúdenými smútiť. Trestalo sa najmenšie previnenie, najmenší prešľap proti tomuto zákazu. Aby sa ľahšie zabúdalo, bratovo meno dal vymazať z rôznych verejných nápisov a spisov.
Úradovania sa chopil veľmi razantne. Viedol vojnu s germánskymi Chattmi a Alamanmi, s Jazygmi v Podunajsku a s Partmi na východe. Dal vystavať obrovské kúpele medzi Appiovou cestou a Ardejskou bránou. Z Caracallových reforiem je známa hlavne jedna: bolo to udelenie rímskeho občianstva všetkým obyvateľom ríše - Constitutio Antoniana z r. 212. Mohlo by sa zdať, že išlo o najdôležitejšiu reformu storočia. V skutočnosti sa však o nej vtedajší autori sotva zmieňujú. Rímske občianstvo totiž už dávno stratilo svoj hlavný význam. Kde nie je politická sloboda, je zbytočné na ňu vydávať potvrdenku. Caracalla mal na jej zavedenie celkom prozaické dôvody. Chcel získať vyšší výnos z daní. Cudzinci totiž mnohé dane neplatili. Výhodu z toho mali iba zločinci a kresťania. Ako rímskych občanov ich nemohli potupne ukrižovať, ale čestne sťať.
Keď mal Caracalla úradné formality z veľkej časti za sebou, mohol sa v plnej miere venovať svojím najmilovanejším koníčkom - vraždeniu a týraniu (hlavne psychickému). Asi rok po bratovej smrti si vzal uzlíček a do Ríma sa už nikdy nevrátil. Stal sa tak verejným nepriateľom číslo jeden pre všetkých ľudí. Napríklad v Alexandrii vyhlásil odvody, a keď sa desaťtisíce mladých mužov i s rodičmi zhromaždili na štadióne, dal ich vojskom obkľúčiť a na mieste povraždiť. Senátu v Ríme oznámil, že sa mu obyvatelia Alexandrie vo svojich satirách vysmievali (vraj z jeho plešinky). Besneniu svojich vojakov sa samozrejme z bezpečnej vzdialenosti neďalekého chrámu prizeral. Senátori z rôznych častí ríše, ktorých nútil strach vyhovovať všetkým jeho vrtošivým nápadom, museli každý deň na vlastné náklady poriadať nesmierne drahé zábavy, ktoré on potom s pohŕdaním prenechával príslušníkom svojej gardy. Skoro v každom meste sa stavali nádherné paláce a divadlá, ktoré buď neuznal, alebo ich dal hneď zbúrať. Najbohatšie rodiny boli ruinované vysokými pokutami a konfiškáciami a široké vrstvy obyvateľstva utiskoval nezmyselnými daňami. Jediní, kto sa mal pri Caracallovi dobre, boli jeho vojaci. Neúmerne každému zvýšil žold. Nuž aj Caracalla pochopil, že pokiaľ má na svojej strane armádu, môže si beztrestne vyčíňať koľko len chce. Tu niekde sa dá hľadať rozmach zhýralosti rímskej armády, pokles disciplíny a občianskych hodnôt (aj keď základy boli položené už predtým).
Krutovláda tyranov obyčajne netrvá dlho. 8. marca 217 prišiel pre ľud Rímskej ríše veľký deň. Caracallu dýkou od chrbta, pri vykonávaní telesnej potreby, prebodol veliteľ jeho osobnej stráže Macrinus. Chcel predísť svojej poprave. Zúfalý čin od ešte zúfalejšieho muža, pretože odvážneho vraha okamžite skolil skýtsky lukostrelec z cisárskej gardy.
Tak skončil netvor, ktorého život bol ľudskému rodu iba na hanbu. Vďační vojaci však spomínali iba na jeho pre nich zaujatú štedrosť a donútili senát, aby mu vyhradil miesto medzi bohmi. Možno nakoniec niekto Caracallu predsa len preklial, pretože zvyšní nástupcovia z jeho dynastie zomreli násilnou smrťou a vo veľmi krátkom čase.
Nabudúce zlatý kliniec programu - Elogabalus (o dva týždne).
Súvisiace články:
Najväčší zvrhlíci antického Ríma - Caligula
Najväčší zvrhlíci antického Ríma - Nero a Domitianus (prepáčte, linky neviem dať)
