Ako obvykle, po pracovnej dobe, nastúpim do môjho vrelo "milovaného" vláčika našej extra poriadnej a spoľahlivej železničnej spoločnosti. Fajn, skoro všade prázdne - myslím si a sadnem si do kupé. O chvíľu ma už premáha spánok, veď treba dohnať deficit z rána, keď ešte zošokovaný z chladného privítania do nového dňa cestujem vlakom opačným smerom natlačený ako sardinka.
Z príjemnej letargie ma vytrhlo niekoľko pohlavkov po hlave s niečím mäkkým a šušťavým. Otvoril som oči a nad sebou som uvidel veľmi starého pána, v pravej ruke zvieral zrolované noviny a ľavou sa podopieral o paličku. „Čo si hluchý? Pýtal som sa či je tu voľné, zasran jeden.“ V prvom momente som sa nezmohol na slovo, len som tupo hľadel, no potom som nemo prikývol a znova zavrel oči. Naivne som si myslel, že keď si ho nebudem všímať tak mi dá pokoj. Priznám sa, vrelo to vo mne a chvíľu som aj celkom vážne uvažoval, či nemám vyskočiť a s tou jeho paličkou ho trocha vyobšívať, tak ako to urobil on predtým s tými novinami. Našťastie som sa ovládol, veď ten človek evidentne nestál ani za zmienku, nie ešte za osobnú konfrontáciu. Samozrejme zavážil aj jeho vek a jeho celková vetchosť. Len tak na okraj, stojí za povšimnutie, že človek s takou krehkou konštrukciou a vysokým vekom nemá zábrany byť tak agresívny a vulgárny.
Z mojich úvah a naivného omylu ma veľmi rýchlo vytrhlo štuchnutie do kolena. Teraz preistotu použil svoju paličku. „Čo si to dovoľuješ fagan? Mňa nebudeš ignorovať, ja už mám niečo preskákané drzáň. Asi by sa ti zišla lekcia zo slušného správania,“ a farba jeho tváre začala nadobúdať nebezpečnú červenú farbu. Zvláštne, mňa v tej chvili napadlo to isté. „Ej veru, mladí sa už nevedia slušne správať, myslia si, že si môžu na starých dovoľovať.“ A vtedy som sa definitívne utvrdil, čo na takýchto ľudí platí. Jednoducho si ich nevšímať, nech sa sami zadusia aj so svojou zlobou. Ignoroval som ho teda ďalej. Vyskúšam si svoju teóriu v praxi – pomyslel som si. A naozaj, o chvíľu sa za ustavičného šomrania a nadávania na všetko možné, od mladých všeobecne a mojej maličkosti začínajúc, politikou končiac, postavil a odišiel z kupé. Evidentne mal v pláne „poctiť“ svojou milou návštevou aj ostatných nešťastníkov vo vlaku. „Všetkých mladých by som povešal po stromoch,“ boli jeho posledné slová adresované buď mne, alebo niekomu neviditeľnému tam hore na Nebesiach. Naozaj „super“ postoj starého pána.
Nuž tak veru, tak to vyzerá, keď ľudia nezvládajú starobu. Netvrdím, že každý starý človek je grobian, ani že všetci mladí sú slušní. Existujú však určité hranice. Hranice, ktoré by sa nemali prekračovať. Stále by mala platiť úcta mladších ku starším a pochopenie starších ku mladším. Ale aj tá úcta, aj to pochopenie by mali byť zaslúžené. Byť starý hundroš je zločin proti životu. Staroba nie je príjemná, a väčšinu z nás to čaká, ale určite sa dá i lepšie využiť. Napríklad zužitkovaním svojich skúseností a odovzdávaním ich mladším. Je to lepšie ako hundrať a nadávať na celý svet. Nikto predsa za niečiu starobu nemôže.
