Za tak dlhú dobu, čo náš veľavážený panovník a z božej vôle kráľ, vládol svojej krajine, si už takmer všetci privykli a tak sa náš milý vladár naučil, že mu akosi všetko prejde. Stačilo dať ľuďom nejaké tie almužny a všetci sa upokojili. Hlavne tí starší a chudobnejší, ktorí sa stávali čím ďalej tým viac závislejší na týchto sociálnych istotách, ktoré náš panovník tak štedro rozdával. Nedávno dokonca zaviedol bezplatnú dostavníkovú dopravu. No viete si to predstaviť. Všetci, čo mali aspoň jednu ruku a jednu nohu, no nemali kde bývať, si to namierili do najbližších dostavníkov, aby sa mohli zadarmo a celý deň Boh zdarma vyvážať a prevážať do sýtosti. Dostavník sa tak razom stal domovom pre bedač z celého kráľovstva, ktorý v sebe skrýval pre ne ďalšie, doposiaľ nepoznané vychytávky ako ušetriť. Chcete prečkať zimu a v noci nemrznúť? Nemáte drevo na kúrenie? Nemáte kde hlavu zložiť? Nič to, bezplatný dostavník je odpoveďou na všetky vaše trápenia. Už chýba len nejaká reklama. Nedbalo sa na uplakané výkriky ostatných, ľudí pracujúcich, platiacich desiatky a samozrejme aj cestovné lístky. Že sa nezmestíte do dostavníka? Že musíte stáť na kolesách, alebo v horšom prípade cestovať na streche? Nič to! Zvyknete si, a basta! A tak sa aj stalo. Našťastie pre panovníka, všeobecná nespokojnosť a frflanie časom zanikli. A s čím si neporadil čas, to pohotovo zadusil všade sa šíriaci smrad z dostavníkov, na ktorý si tiež sporiadaní občania museli privyknúť. To viete, bedač zrazu zistila, že keď jej nie je zima, tak v dostavníku je pohodlnejšie bez topánok a bez onucí. A o prípadnú neželanú návštevu v podobe ďalšieho cestujúceho sa spoľahlivo postarajú dva roky nemyté nohy.
Nedávno sa však v našom kráľovstve vyskytlo niečo omnoho nebezpečnejšie a závažnejšie ako len prespávanie bedače v dostavníkoch. Znenazdajky a celkom tichučko, sa začali kde-tu zjavovať čudné, pekne opálené postavičky, ktoré už len svojim zjavom pripomínali návštevníkov z ďalekých krajín. Spolu s nimi ako huby po daždi vyrazili do ulíc a na hlavné trhovisko akýsi agitátori, ktorí začali všetkých presviedčať, že týmto novo príchodiacim treba pomáhať, pretože u nich doma v ďalekých krajinách je im zle, nemajú čo jesť, a že sa stále u nich bojuje. Vraj sú to chudáci, s ktorými sa treba o všetko podeliť. O vodu, jedlo, zlaté mince, dokonca keď bude treba, tak aj o ženy. Vraj ich náboženstvo a viera je nadradenejšie tej našej, a že takéto delenie je preto naša povinnosť. Nemôžeme predsa dopustiť, aby zanikla táto vyspelejšia kultúra. Spočiatku si toho ľudia moc nevšímali, navyše panovník vystúpil na hlavnom námestí pred svojím hradom a tam všetkých ubezpečil, že všetko je len dočasné, a že týchto cudzokrajných návštevníkov aj tak nebude veľa. Ale ako čas išiel, týchto návštevníkov nielenže neubúdalo, ale začali sa v súvislosti s nimi kopiť rôzne problémy, ktoré mnohým v kráľovstve nedali spávať. Tu sa niečo ukradlo, tu niekto dostal bakuľou po hlave a ženy si už nemohli len tak samy vyjsť do ulíc, aby neriskovali nejakého cudzokrajného nápadníka. V kráľovstve preto čoskoro vypukla atmosféra strachu a napätia, pričom reakciou na celú situáciu bol vznik ďalších skupiniek ľudí, ktoré všade hlásali, že s návštevníkmi treba urobiť krátky proces. Oproti nim sa samozrejme zase postavili skupinky, ktoré vytrvalo hájili záujmy návštevníkov a na celú vec sa pozerali ako na niečo nové a obohacujúce. No čo vám poviem, hotová kuca-paca!
Samozrejme, v týchto rušných a dôležitých časoch pre celé kráľovstvo, nezostali stranou udalostí ani Jožko Rýpavičný s Jarmulkom Nábožným. Ako to už u ľudí ich razenia býva, problém sa najľahšie rieši ústami a tak nečudo, že sa táto téma stala pre nich ten deň témou č. 1. Napodiv v tomto prípade ani nemali tak vyhranené názory ako obyčajne. Ale aj napriek tomu v ich obľúbenej krčmičke U Klebetníka začínalo byť riadne dusno.
„Konečne vychladené pivo, nepoznám nič lepšie po celodennej drine,“ pochvaľoval si Jožko, pritom mľaskol tak hlasno, že to začul aj krčmár, ktorý sa len usmial popod fúz. „A najlepšie je čapované,“ doplnil Jarmulka, ktorý sa v poslednom čase pri dobrom pive nezvykol až tak úpenlivo držať svojich kresťanských zásad, aspoň tých menej dôležitých. „Už som sa nemohol dočkať kedy rozoberieme tú tému... hm... hm... veď vieš... to s tými návštevníkmi,“ stíšil hlas Jarmulka. „Poznáš ma, jasné, že som o tom premýšľal, ale o tom je aj tak nebezpečné diskutovať. Táto téma vyvoláva až moc prudké vášne. A tie momentálne všetci potrebujeme čo najmenej,“ povedal Jožko a poškrabal sa na hlave. „Ja viem, súhlasím s tebou, ale aj tak mi to nedá. Vieš, som akýsi rozpoltený, na jednej strane cítim s nimi veľký súcit a na strane druhej by som ich hnal kade ľahšie. Asi to nie je dobre, že je ich tu tak veľa, mám pravdu?“ nedal sa Jarmulka. „Jasne, že máš, to vidí aj slepý. Už o tom pochybujú len tí, čo sa hanbia priznať si svoje chyby, ktoré sa spravili na začiatku. Bojím sa, že je už na akúkoľvek nápravu neskoro.“ Chvíľu bolo ticho. Jarmulka využil čas medzi dvomi glgmi piva na premýšľanie. „Ako to myslíš, že je neskoro? Na nápravu chýb predsa nemôže byť nikdy neskoro!“ „Mám taký dojem, že v tebe opäť raz len vyklíčila nejaká prehnaná, romantická predstava,“ pousmial sa Jožko. „Niečo sa napraviť dá a niečo nedá. A toto je jedna z vecí, ktorá sa už asi nebude dať.“ „Stále si mi neodpovedal,“ netrpezlivo podotkol Jarmulka. „No vieš, kedysi by týchto návštevníkov ľudia hnali, až by sa za nimi prášilo. A na nič by sa nepýtali. Ešte môj dedo by na nich zobral svoj budzogáň a tak s ním dlho nad hlavou mával, až kým by mu posledný z nich nezmizol z očí. Ale od doby, čo sa náš panovník snaží do kráľovstva zaviesť humanizmus a osvietenstvo, tak sa to už nedá. Na všetko sa urobili zákony a pravidlá, a preto už nemožno len tak niekoho na ulici z pasie vyťahať za uši.“ Jarmulka súhlasne pokýval hlavou. „Presne tak. Starým, zlatým časom odzvonilo. Nie ako kedysi, keď sme mohli ľudí upaľovať aj pre najmenší priestupok. Stačilo aby si niekto myslel niečo iné ako my, a hneď sme ho zrovnali, respektíve čo z neho ostalo,“ uškrnul sa a pokračoval: „To máš rovnaké ako s tými dostavníkmi zadarmo. Človek by aj tú bedač z nich vykopol, ale nemôže, pretože panovník usúdil, že majú na cestovanie odnikadiaľ hocikam nárok. A my pracujúci, aby sme utreli ústa.“ „No už len ty si sa od práce pretrhol,“ zasmial sa Jožko. „Veď čiernokabátnici ťa platia veľmi dobre, a v podstate za nič,“ dodal. Jarmulkovi skoro pivo zabehlo. „Už zase začínaš? Som myslel, že sme to už minule prebrali.“ „Myslel, myslel, ale skoro nič si nedomyslel,“ usmieval sa Jožko, ktorý práve dostal chvíľkovú chuť na rýpanie. „Ale prestaň... máme predsa na pretrase omnoho dôležitejšiu tému ako mojich zamestnávateľov,“ nedal sa Jarmulka. „Máš pravdu, ja len tak na odľahčenie... prepáč,“ šepol Jožko do piva a potmehúdsky na kamaráta žmurkol.
Chvíľu bolo pri stole ticho, ktoré narušil iba príchod krčmára s ďalšími krígľami piva. Iba pokývali hlavami na znak vďaky, pričom sa obaja tvárili, akoby o niečom tuho premýšľali. „Čo si myslíš, prečo vlastne k nám prišli? Veď u nás nie je tak príjemne teplučko ako u nich. Navyše tu dosť často prší a fúka vietor, ktorý hlavne v zime nepríjemne zalieza pod kožuch,“ spýtal sa po chvíľke Jarmulka. „Čo ja viem? Možno si myslia, že u nás budú mať lepší život a možno ich zlákali tie bezplatné dostavníky, ťažko povedať. Človek vždy túži po niečom, čo práve nemá. Keď je teplo, chce aby bolo zima, keď je zima, chce zas aby bolo teplo,“ zamudroval Jožko a dopil ďalšie pivo. Jarmulkovi to nedalo. „A prečo s tým panovník niečo neurobí? Mal by tresnúť do stola a prichýliť naozaj len tých, čo nemajú inú možnosť a tých, čo ich vskutku vojna kvári.“ Jožko sa usmial. „Zabúdaš milý kamarát, že náš panovník je síce všemocný, ale ani on nie je ten najvyšší. Máme ešte cisára a ten je nad ním. No a keď sa už tak cisár rozhodol, že pomôžeme, prichýlime, tak náš panovník to nemôže zmeniť. Môže iba celú situáciu prifarbiť tak, aby sa páčila aj jeho poddaným.“ Jarmulkovi, ale ešte stále niečo vŕtalo v hlave. Niečo, čo odporovalo jeho údajnému zdravému rozumu. „To je všetko pekné, ale prosím ťa, vysvetli mi, prečo by tu náš pán cisár tých návštevníkov chcel? Veď väčšina nikde nepracuje a len tak sa tu prechádzajú. A niektorí aj robia neplechu.“ Jožko pokrčil čelo a zrazu zvážnel. „Mám taký dojem, že cisár dúfa v lepšie zajtrajšky. Chce naplniť cisársku pokladnicu tým, že všetkých zamestná. Len s tým háčikom, že mu budú pracovať za menej zlatiek, ako by mal dať za prácu našim remeselníkom. Menšia pláca, menšie výdavky.“ „Nehnevaj sa, to je ale dobre za vlasy pritiahnuté,“ zasmial sa Jarmulka. „Veď predsa nemôže čakať, že pôjdu všetci do práce.“ No Jožko sa nesmial. „Nevadí, on predsa dobre vie, že keď ich bude potrebovať, tak budú stáť na jeho strane. Len tak, pre istotu, keby si niekto dovolil niečo proti nemu. S niečím podobným počíta aj náš neomylný panovník. Stačí len konať v duchu hesla chlieb a hry a všetko pôjde ako po masle.“
Atmosféra medzi oboma kamarátmi zrazu zvážnela. Aj to pivo im akosi prestalo chutiť. Ba čo je horšie. Akoby sa im na jazyku začalo meniť na horkú vodu. „Ty počúvaj, to je teda riadne depresívne,“ povedal po chvíli Jarmulka a rozhliadol sa po miestnosti či ich niekto nesleduje, „s tým bude treba niečo spraviť. Samo sa to nevyrieši, a časom to bude všetko ešte horšie.“ Jožko prehltol posledný glg piva, utrel si ústa a súhlasne pokýval hlavou. „Konečne sa v niečom stopercentne zhodneme. Veru, tu nám ani ten tvoj Pánbožko nepomôže. Lenže pokiaľ budú mať ľudia čo jesť a kam hlavu skloniť, tak pochybujem, že s tým niekto niečo spraví. My ľudia v tomto euforickom kráľovstve sme už raz takí. Koho niečo nepáli, to nerieši.“
Zrazu obaja kamaráti počuli za sebou veľký hrmot. Z čista jasna sa pri nich zjavil pán Krčmár, ktorý mal v živote to šťastie, alebo nešťastie, že po svojom priezvisku zdedil aj povolanie. „Počúvajte vy dvaja. Mám vás rád, pretože mi obyčajne za deň vychľastáte aj pol sudu piva, ale čo je moc je moc. To vážne nemáte čo iné rozoberať ako tieto politické žvásty? Ešte nás všetkých tu v mojej krčmičke privediete do nešťastia. Nedal by som ani groš za to, že sa za oknom ukrýva a počúva nejaký ten slizký dráb, ktorý potom hneď pobeží za naším panovníkom!“ A naozaj. Jožkovi sa v tom momente zazdalo, že za jedným oknom uvidel strapatú a špinavú šticu mastných vlasov, vykúkajúcich z pod otrhanej vojenskej čapice. „Prepáč pán Krčmár,“ hlesol Jarmulka, „ospravedlňujeme sa. Vôbec nás nenapadlo, že sme sa tak rozkokošili, a že je nás tak počuť.“ „Aj mňa to veľmi mrzí,“ pridal sa k ospravedlneniu Jožko. „Vidíš, ja som ti vravel, že táto téma vyvoláva prudké vášne, ľudia sa často radšej pobijú medzi sebou, ako by sa mali pustiť do riešenia niečoho zložitého. Poď, radšej už pôjdeme.“ A obaja kamaráti sa pod nevrlým pohľadom pána Krčmára pomaly pobrali k dverám, pevne dúfajúc, že ich nabudúce ešte obslúži.
