Nepáči sa mi, keď cirkev upiera ľuďom možnosť slobodnej voľby. Napríklad taká problematika prerušenia tehotenstva alebo homosexuálnych párov. Veriaca žena predsa nikdy na potrat nepôjde, takisto ani veriaci homosexuál nebude silou mocou chcieť svadbu s rovnakým pohlavím. Je v poriadku, keď sa cirkev vyjadrí čo je podľa nej morálne a čo nie, má na to právo, ale prečo svoje zásady a pravidlá silou mocou vzťahuje na celú spoločnosť, neveriacich nevynímajúc? Od toho si predsa spoločnosť vytvorila svoje vlastné zákony, v závislosti od zvyklostí a mentality ľudí tej danej krajiny a kultúry. Kde je niečo dovolené inde nemusí byť a naopak. Prečo bráni slobodnej vôli človeka, ktorú podľa jej vlastného učenia, má od Boha? Za svoje činy si predsa každý môže sám a všetci sa zodpovedáme svojmu svedomiu. Koniec koncov, predsa Boh bude každého „súdiť" a „trestať". Na každého dôjde. Zaujímavé ale je, že keď potrebuje neveriaci človek niečo od cirkvi, tak mu obyčajne nie je vyhovené. Ako napríklad svadba v kostole. Už len preto, aby mladí urobili radosť jednej alebo druhej strane - babičkám, mamičkám, dedkom....Všetko je možné, ale až po náležitých procedúrach a čase (krst, sv. prijímanie, birmovka), čiže až keď sa aspoň naoko z neveriaceho stane veriaci. Nie je to trocha nespravodlivé? Keď je to teda tak, tak nech sa cirkev stará len o veriacich a ostatným nech dá pokoj.
Nepáči sa mi, keď sa cirkev stará do svetských záležitostí. V tomto prípade je celý problém ešte zjavnejší. Prečo by mali kňazi v kostole nabádať ľudí, aby volili tú či onú stranu, volili jedného a nevolili druhého...? To sa mi už zdá „máličko prehnané". Pripadá mi to, ako keby ľudia nemali svoj vlastný rozum, a potom naozaj potrebovali niekoho, kto im povie čo majú robiť a ako to majú robiť. Pastier si pasie svoje „nevedomé" ovečky. Takto ovplyvňujú osudy aj neveriacich ľudí. Na to, aby bol človek považovaný za slušného kresťana, nemusí predsa voliť iba stranu so silným kresťansko-cirkevným zameraním. Alebo jednostranne nevypovedateľná zmluva s Vatikánom? Hm...to nie je zmluva, to je diktát. Cirkev nemá v politike čo hľadať, pretože politika sa netýka len veriacich.
Nepáči sa mi cirkevný celibát. Je pokrytecký a nie každý cirkevný predstaviteľ ho dodržiava. Iste, je to ich vec, ale je to nezdravé a neprirodzené. Potom to dopadá tak, ako to dopadá... Aj kňaz je len človek so všetkými potrebami a so všetkým čo k tomu patrí. Nie je na tom nič zlé. To, že si oblečie rúcho neznamená, že prestáva byť človekom. Potom sa ani nemôžeme čudovať, keď zo všetkých strán chodia správy o zneužívaní detí (asi si myslia, že keď sú to deti, tak je väčšia šanca na utajenie, pretože nič nepovedia). A keď sa celá vec prevalí, obyčajne cirkev reaguje veľmi zdržanlivo a začína sa veľmi zdĺhavé „vyšetrovanie". Potom ani človek poriadne nevie, ako sa prípad skončil. A ešte zarážajúcejšie je, že takýto kňaz ostáva a pôsobí naďalej v službách cirkvi a Bohu, až kým sa na to nepríde. Akoby ani svedomie nemal. Každý týždeň moralizuje a pritom sám vo vnútri hnije. O koľkých prípadoch ešte svet nevie? Stredoveké dôvody zavedenia celibátu dávno pominuli. Dokonca jeho zrušenie by mohlo cirkev iba posilniť. Potom sa sťažuje, že má čím ďalej tým menej kňazov.
Nepáči sa mi, keď je cirkev neúprimná. Na jednej strane vyhlasuje, že doba pokročila, a bolo by dobré niektoré interné veci prehodnotiť, na strane druhej si však za svojho vodcu zvolila najkonzervatívnejšieho možného kardinála. O čom to teda je? Nerozumiem tomu.
Nepáči sa mi cirkevný majetok. Aký veľký to odklon od učenia svojho veľkého zakladateľa. Cirkev by mala byť jedna z najchudobnejších nízkorozpočtových organizácií na svete. Pritom platí pravý opak. Prečo cirkev nevymení svoj zlatý kríž, zlaté prstene, krásne rúcha za „žobrácku palicu"? Je pravda, že honba cirkvi za majetkom bola markantnejšia v stredoveku (desiatky, odpustky....), ale to neznamená, že to nerobí aj dnes. Len skryto a sofistikovanejšie. Takto si to asi Ježiš nepredstavoval. „Chudobní majú k Bohu bližšie ako bohatí". Žobráka do Vatikánu ani nepustia.
Veľmi prozaické dôvody:
Nepáči sa mi staroveké a stredoveké devastovanie rôznych pohanských kultúrnych pamiatok. Mám napríklad na mysli oltáre rímsko-gréckym alebo východným božstvám, pálenie spisov a kníh... (napr. zničenie Serapea a priľahlej knižnice alexandrijským biskupom Theophilom - 394 n. l., búranie pohanských chrámov v rámci celej rímskej ríše - hlavne vo 4. a 5. storočí, ničenie pohanských umeleckých predmetov.....). Keď si človek predstaví, koľko pamiatok a myšlienok sa mohlo zachovať. A čo nezničili spálením alebo zbúraním to prepísali - napríklad prepisovanie a prekrývanie textov rôznych starovekých filozofov a učencov svojimi cirkevnými zlátaninami.
Nepáči sa mi, že cirkev, už po niekoľkých storočiach po vzniku, nebola tolerantná. Od prenasledovanej a potieranej viery by sa čakalo väčšie porozumenie voči iným vieram a vyznaniam. Alebo išlo o pomstu? Kde sa potom podelo to staré známe „kto do teba kameňom, ty do neho chlebom?"
Nepáči sa mi cirkevné prenasledovanie bosoriek a bosarákov, inkvizícia, potláčanie vedeckých poznatkov...... čiže veci chronicky známe. Síce sa svetu cirkev ospravedlnila, ale to už upáleným a umučeným život nevráti.
Nepáčia sa mi niektoré interné cirkevné pravidlá. Prečo by mal človek chodiť na spoveď? Veď predsa Boh vie najlepšie, či svoje hriechy úprimne oľutoval alebo nie. Nemusí to ešte predsa šuškať kňazovi do uška. Prečo by mal chodiť každú nedeľu do kostola? Prečo sa človek nemôže pomodliť aj doma? Kto má Boha v srdci, je mu jedno, kde sa pomodlí. Niečo iné sú veľké cirkevné sviatky, to sa dá pochopiť. Niekto možno namietne, že kostol je dom Boží. V poriadku, ale nikde nie je napísané, že pod svätením nedele sa chápe chodenie do kostola. Je jedno, kde budem, hlavné je, že svätím. A okrem toho, dom Boží nie je len kostol, ale aj všetky ostatné príbytky, a v každom príbytku môže byť oslávený, pokiaľ to človek myslí úprimne.
Čo sa týka hlavne prvej časti článku, netvrdím, že všetci kňazi sú takí alebo onakí. Nie je ich ani väčšina. Ale úplne stačí, keď sa ich vyskytuje aj pár. Aj jeden človek dokáže dobrú vec alebo peknú myšlienku pokaziť. Samozrejme, celý text sa týka hlavne RKC.
Aby neprišlo k nedorozumeniam, v celom článku som sa venoval iba cirkvi, a nie Bohu. Aj ja som veriaci, ale nie som (podľa RKC) kresťan.
Niekedy mám pocit, že cirkev vieru zbytočne komplikuje. Ale to je len môj pocit. Každý nech si spraví svoj vlastný názor.
