Začalo to nevinným žartovaním so sprievodcom Národného Parku Arusha v Tanzánií. John mal cez rameno prehodenú pušku, zvečerievalo sa a spoločne sme po celodennom zostupe z vulkanickej hory Meru (4565 m.n.m.) prechádzali prirodzenými pastvinami. V týchto biotopoch sa často vyskytujú pasúce sa byvoly africké, či slony. Zaujímalo ma, či John tú pušku už niekedy musel použiť a či niektoré z veľkých zvierat musel v sebaobrane zabiť. Priznal sa, že má na svedomí jedného byvola a že zhruba toľko má i nábojov vo svojej puške. Úprimne, niesom nadšený z predstavy, že kvôli mne sa v prípade ohrozenia bude musieť strieľať, či nebodaj zabiť. V horách som omnoho pokojnejší bez prítomnosti zbraní (to ostatne všade, nielen v horách), hoci viem, že najmä osamelé samce byvola, či slona môžu byť životu nebezpečné. Otvorenou krajinou, lemovanou kríkmi a stromami sme kráčali už pomerne dlho a šanca, že v ten deň budeme pozorovať divokú zver sa zmenšovala na vzdialenosť zhruba jedného kilometra, ktorý nám ostával do príchodu k bránam Národného Parku Arusha. A v tom to konečne prišlo.
Stádo byvolov afrických sme spočiatku pozorovali z bezpečnej vzdialenosti.
V doline hlboko pod nami sme spozorovali dve veľké stáda byvola afrického. Medzi nimi bola rieka a chodník, po ktorom sme mali prejsť. Zišli sme nižšie tak, že sme už na byvoly nevideli cez kriačinu. Vedeli sme však, že na ľavej strane je stádo, ktoré sa pomaly presúva smerom k rieke (a turistickému chodníku) za druhým stádom na pravej strane.
V tomto momente som požiadal Johna, aby zastavil. Navrhol som počkať, kým stádo prejde na druhú stranu. Boli sme stále v bezpečnej vzdialenosti a vedeli sme, že byvoly nemajú záujem hrať naháňačku. Chceli sa len napiť a pokračovať v pasení. John však nezastavoval a so slovami, že je stopár byvolov (načo jedným dychom dodal, že byvoly zabijú v Afrike každoročne veľa ľudí), pokračoval v ceste. Opatrne sme ho nasledovali v asi sto metrovom závese. Divadlo sa začalo.
Stádo sa rozhodlo križovať turistický chodník práve v tých istých momentoch, ako náš nebojácny sprievodca.
V tomto momente mi už naozaj nebolo všetko jedno. John stál od byvolov asi na 100 metrov a volal na nás, aby sme ho nasledovali. V nemom úžase sme ostali stáť, nehýbali sa a byvolčeky po nás začali trochu zvedavo a trochu nervózne pokukovať...
...a premýšľať, ako ďalej...
... tak tam s Johnom chvíľu stáli, pozerali na seba a vyhodnocovali situáciu. V tom John zo seba vydal zopár čudných zvukov a stádo sa rozhodlo cúvnuť zhruba o sto metrov späť. John na nás zamával a povedal, že teraz musíme rýchlo ísť. Nebolo mi všetko jedno. Cítil som sa hlúpo. Stádo sa počas našeho presunu opäť nervózne pohlo smerom k nám s najväčšími jedincami v popredí a v jednom momente už aj John nabil pušku a výstražne ju vystrčil pred seba. Stádo bolo nervózne a podráždené, ale ostalo stáť. Prešli sme a pár sekúnd po nás aj byvoly.
Stačilo počkať pár minút a celej situácií sme sa mohli vyhnúť. Muž s puškou však musel všetkým predviesť svoje ego (a možno kompenzovať malé genitálie, či iné neúspechy v osobnom živote, ako o tom píšu niektoré štúdie) a urobiť všetko preto, aby sa nevyhol potenciálnemu konfliktu medzi divočinou a ľuďmi. Našťastie, tentokrát (a je tomu tak veľmi často), tí (vraj) menej inteligentní a menej vzdelaní, ustúpili.
To mladé teľa právom hľadí na nás ľudí s pohľadom morálneho víťaza. Ďakujem.
