Na medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave bol uvedený Rakúsky dokument Nakŕmime tento svet. Režisér nás takmer bez emócií a chladne zavedie na rôzne miesta, kde sa dnes vo veľkom produkujú potraviny. Francúzky rybár nám ukazuje, aké sú jeho ryby kvalitné (keď ich chytí za hlavu a dá do vodorovnej polohy, neohnú sa) a potom nám vo veľkoskladoch ukáže, ako budú jeho ryby vyzerať, keď bude musieť loviť tak, ako mu to prikazujú smernice EU. Ryby z obrovských lodí, ktoré bývajú aj dva-tri týždne na mori sa vo vodorovnej pozícií kompletne ohnú, sú úplne mäkké, čiže nekvalitné.
Na farme v Rumunsku nám ukazuje cukety, vypestované ešte tradičným spôsobom pestovania (tzv. bio) a prirovnáva ju k vyšľachtenej cukete. Líšia sa v tvare, chuti, ale aj niečom oveľa dôležitejšom. Ak rumunský farmári podľahnú tlakom trhu, a vypestujú pekné, veľké cukety z neprírodných semien, za ktoré musia draho zaplatiť, na ďalší rok už nič nevypestujú a budú si musieť semená kúpiť znovu. Automaticky sa tak stávajú závislí na dodávkach z tovární. Dnes majú ešte semená len za trocha ľudskej námahy. Jednoducho si ich nasušia.
Na ceste dokumentom sa dostávame aj do farmy na produkciu kuracieho mäsa a zoznamujeme sa so životom kuraťa od vajíčka, cez gilotínu až po zabalenú porciu v obchode. Na vegetariána ma to síce neprekonvertovalo, ale dozvedel som sa mnoho zaujímavých faktov. Napríklad som nevedel, že tesne pre zabitím sa kurám púšťa špeciálne svetlo, ktoré ich utlmí a zníži im stres, alebo že vajíčka sú v takých veľkých kovových liahňach a pomaly sa kontinuálne natáčajú do strán, aby sa plod neprilepil na škrupinu vajíčka.
V Španielsku sa ešte pozrieme na obrovské skleníky z ktorých rajčiny cestujú aj 3500 km ďaleko, a nájdete ich aj na trhu v Senegale. Afričania jednoducho nie sú schopný produkovať takú lacnú zeleninu, ako to dokážu Španieli za pomoci rôznych chemických substrátov, mechanických zavlažovacích systémov atď.
V záberoch na vyklčované pralesy sa dostávame na plošinu Matto Grosso v Brazílii, kde sa usídlila firma Maggi, najväčší exportér sóje do celého sveta. Aj napriek nevhodnej pôde sa tu pestuje najviac sóje na svete a myslím že tu film zabudol spomenúť aj obrovské množstvá vyvážaného dobytku. Ukázal však hladujúcich ľudí na juhu tej istej krajiny. Prečo dokáže sója cestovať 2500 km ku pobrežiu, potom loďami ďalšie tisícky kilometrov, ale ľudia v tej istej krajine hladujú? Film chladným spôsobom prináša fakty, akoby bez snahy niekoho obviňovať. Objavuje sa tu však Jean Ziegler, špeciálny reportér Spoločenstva národov na právo na jedlo. Jean Ziegler obviňuje okolo 28 globálnych korporácií, ktoré riadia svetový trh s potravinami za spôsobovanie hladu vo svete. Obviňuje ich za to, že sa na trhu správajú nemorálne a sústreďujú sa len a len na maximalizáciu zisku. Pre pluralitu názorov sa na konci dokumentu vyberieme do firmy Nestlé, najväčšieho producenta potravín na svete, aby sme sa dozvedeli aj jeho pohľad na vec. Peter Brabeck tvrdí, že nikdy nám predsa nebolo lepšie. Má pravdu, keď povie že žijeme v blahobyte v ako nikdy pred tým. Ale nedá mi dodať, že to tvrdí z tepla svojej kancelárie a zjavne nemá ani potuchu o tom čo sa deje vo svete. Podľa Svetovej banky sú totiž napríklad Africké štáty na začiatku 90tych rokov chudobnejšie, ako po druhej svetovej vojne a ak všetko pôjde dobrým smerom, tak na úroveň spred dvadsiatich rokov sa dostanú až za 40 rokov! A práve v Afrike bola firma Nestlé obviňovaná za agresívne správanie sa na trhu z kakaovými bôbmi.Pan Peter Brabeck sa nám ešte pochváli koľko tisíc ľudí zamestnáva po celom svete a vzápätí nám hrdo ukáže jednu z továrni v Japonsku a zo slasťou zhodnotí: „pozrite, takmer žiadny človek, všetko krásne robotizované“.
Myslím, že každému z nás sú súvislosti medzi svetovým obchodom a chudobou vo svete známe. Dokument We feed the world prináša viacero konkrétnych príkladov a rozhodne sa oplatí vidieť.
