Musím sa priznať, že seriálmám rada a inšpiroval ma k mnohým úvahám. Pokúsim sa zhrnúť, čopovažujem za jeho kladné stránky, a zdôrazňujem, že tu vychádzampredovšetkým z pôvodného seriálu, a k celovečernému filmu, ktorýje akousi „bodkou na záver“, sa dostanem neskôr.
Na seriáli sa dáoceniť vek protagonistiek. V súčasnosti je na jednej strane zarážajúce,ako si všetci prajú byť mladí a ako sa „mladosť“ postupne rozširuje. Nieje zvláštnosťou, aby sa členmi organizácii „mladých“ (dobrovoľníkov, ochrancovprírody, aktivistov, psychiatrov, geológov, cestovateľov, a tak ďalej,a tak ďalej) mohli stať štyridsiatnici. Nedávno mi ktosi rozprávalo organizácii, ktorá „mladým“ ľuďom poskytovala možnosť pracovať akodobrovoľníci v rozvojových krajinách, a keďže počet prihlášok klesal,organizácia musela rozšíriť definíciu „mladosti“ z osemnásť až dvadsaťpäťna osemnásť až tridsaťpäť rokov. Zároveň s tým, ako sa „mladosť“ stávatakmer celoživotným stavom, sa šíri viera, ktorú rukolapne vyjadrila vo svojejknižke Chladnejšie vrstvy vzduchu (vydavateľstvo Kniha Zlín, 2007) nemeckáspisovateľka Antje Rávic Strubel: „... ve třiceti jsou vyhýbky jednoznačněnastaveny, úžicí se okruh přátel, křivící se páteře, pravidelné návaly strachu,které přicházely z neurčitých důvodů...“ Napriek tomu, že na každom krokusa dá čítať reklamný nápis (v reklamách na kozmetiku, dôchodkové sporenie,cestovné kancelárie ponúkajúce stanovanie v Himalájách, vložky nainkontinenciu a tak ďalej a tak ďalej), ktorý hlása, že „mladosť nieje funkciou veku, ale nášho duševného stavu“, sa „tridsiatka“ stáva akýmsimagickým vekom, a tridsiatnici sa cítia až neprirodzene starí. Veríme, žedo tridsiatky by mal byť človek ženatý (teda aspoň žena vydatá), mal/a by maťdieťa, byt, alebo už prvý byt za sebou a stavať dom, stabilné zamestnanie,životnú poistku, mal/a by stáť oboma nohami v živote, ktorý je rozbehnutýjasným smerom, a kto to do tridsiatky nestihol, „má smolu“ a nestihneto už nikdy. Čo bude robiť po zvyšok života, ktorý je, vzhľadom na predlžujúcusa priemernú dĺžku života ešte dosť dlhý, ostáva nejasné, pravdepodobne si budelen sypať popol na hlavu, že všetko nestihol/nestihla, kedy mal/a, že mu/jej užušiel posledný vlak a „nemá šancu“. „Maťsmolu“ a „nemať šancu“ sú vôbec časté výrazy našej súčasnosti, ktorá jepostavená na presvedčení, že kto nevyužije okamžitú šancu v správnejchvíli – do tridsiatky – už sa zo svojho omylu nevyhrabe. Myslím, že toto jejeden zo základných kameňov dnešnej nespokojnosti. Dalo by sa, s trochounadsázky, až povedať, že tu proti sebebeží „spoločnosť“ a „príroda“. Akoby si „tridsiatnici“ zrazu uvedomili istébiologické obmedzenia – prvé šedivé vlasy, prvé bolesti chrbta - s ktorými sa nepočítalo. Čo je ešteprekvapujúcejšie, tridsaťročný človek zrazu začne chcieť veci, o ktorých sinikdy nemyslel, že by ich „tak skoro“ chcel, začne mať želania, ktorým sa eštepred pár rokmi vysmieval a ktoré vlastne ani mať nechce. Ostáva prekvapenývlastným neprístojným „chcením“ a rýchlo, rýchlo si chce všetky prianianaplniť. Život stráca svoju prirodzenosť a istú spontaneitu, pretožečlovek je vystavený spoločenskému tlaku jednak „ostať večne mladý“, jednak„stihnúť všetko do tridsiatky“. Tomuto všetkému je veľmi ľahké racionálnerozumieť, kritizovať to v novinových článkoch a vysmievať sa tomu, nadruhej strane veľmi ťažké emocionálne nepodliehať, zvlášť, pretože sompresvedčená, že svoj podiel v našich prianiach a predstavácho živote skutočne má aj inštinkt a biológia.
Aby som sa vrátilak Sexu v meste. Už na začiatku seriálu sú protagonistky potridsiatke, celý seriál ich zobrazuje v rokoch medzi asi tridsaťštyri ažštyridsať, okrem Samanthy, ktorá je dokonca o niekoľko rokov staršiaa v celovečernom filme na záver oslavuje päťdesiatku. Film taknezobrazuje „dievčatá“, ale „ženy“, a netvrdí, že „majú smolu“ a „ušiel imvlak“ len preto, že všetko nestihli do tridsiatych narodenín. Zároveň priznáva,že sú s mnohým nespokojné, a že si prajú veci, ktoré nemajúa ktoré sa snažia nájsť, o ktorých zároveň veria, že sa dajú nájsť aj„neskôr“. S tým súvisí ďalšia vec, ktorú považujem za veľký klad seriálu.Skutočnosť, že protagonistky sa v jeho priebehu vyvíjajú a do istejmiery sa spektrum ich problémov prispôsobuje ich veku. Kým v začiatkom súich problémy takmer pubertálne (zavolá muž, ktorého sme stretli včerav bare, alebo nezavolá, môže žena zavolať ako prvá, kedy sa nasťahovaťs partnerom do jedného bytu a podobne), prirodzene sa vyvíjajú,dostáva sa medzi ne prianie mať dieťa, podmienky, za akých sa stať matkou,vychovávať dieťa bez partnerského vzťahu, napĺňať potreby rodinya preferovať ich pred svojimi vlastnými, starať sa o chorých rodičov,až po Samanthinu rakovinu a otázky, či vzťah vydrží aj vypadávanie vlasovspôsobené chemoterapiou. Hoci celá téma choroby a chemoterapia je vo filmenadľahčená a určite nie je znázornená hodnoverne (Samantha nachemoterapii, s infúziou v žile, obklopená kamarátkami akov koktejlovom bare), predsa len nenechá seriál ustrnúť ženyv neprirodzenej polohe „večne mladých“.
Ďalším kladom seriáluje, že dovoľuje protagonistkám hľadať také modely „vzťahov“, ktoré im vyhovujú,a to aj vtedy, ak nezodpovedajú „klasickej“ predstave našich mám. Zároveňvšak seriál netvrdí, že táto „klasická predstava“ je nesprávna, a komu sapáči a vyhovuje mu (zvyčajne jej), môže ju chcieť a hľadať, nie jevšak imperatívom. V seriály ju „stelesňuje“ Charlotte, ktorá je prototypom„dobrého dievčatka“, ktoré bolo na strednej škole na nástenke ako jednaz najlepších žiačok, na záverečnom plese bola jedna z najkrajších,nepoužíva slovo „fuck“, chce sa vydať a mať dieťa, čo sa jej, nakoniec,ako jednej z prvých v seriály podarí, a to hneď dvakrát.Samantha, naopak, je jej protikladom, usilovne deklaruje, že nechce „vzťah“ alenezáväzná interakcie, založené predovšetkým na sexuálnej príťažlivosti. Držaťsa s mužom na verejnosti za ruku v seriály prirovnáva k stratesvojho panenstva. Miranda je dlhý čas slobodnou matkou a Carrie žije vovzťahu so starším mužom, ktorý prizná, že nikdy nechce byť otcom. Kamarátky tovšetko komentujú, hľadajú klady aj zápory všetkých z modelov, spochybňujúich a opäť sa k nim vracajú. V žiadnom prípade však žiadnyz nich nezavrhujú, netvrdia, že jeden je správnejší ako druhý, kým preCharlotte sú najdôležitejšie biele svadobné šaty, vydáva sa Miranda civilne užako mama malého Braddieho.
A terazk celovečernému filmu.
Musím sa priznať, žefilm ma sklamal. Jednak, je zbytočne dlhý. Čaro seriálu pramení, uvedomila soms v kine, medzi iným aj z dĺžky jednotlivých epizód, ktoré sakončia a divák (diváčka) má pocit, že chce ešte. Film, naopak, trvá vyšedvoch hodín, a hoci problémy, ktoré znázorňuje, sú viac-menej tie isté,ako v seriály, divák (diváčka) si uvedomí, že za dve hodiny začínajútrochu nudiť. Je to ako čítať ženské časopisy, ktoré potešia v čakárniu kaderníčky, keď vám môže byť až trochu ľúto, ak vás kaderníčka zavoláskôr, ako dočítate článok, ale ak by ste cestou vlakom z Bratislavy doKošíc nemali nič iné len niekoľko výtlačkov Cosmpolitanu, začne vám, doslova,„ísť na nervy“. Je to oddychové čítanie, v prípade seriálu oddychovépozeranie, ale pridlhý oddych sa stáva vyčerpávajúci.
Druhá vec, ktorá nafilme ruší, je, že na rozdiel od seriálu, v ktorom sa protagonistkyvyvíjali, ich celovečerný film fixuje v trochu neprirodzenej polohe. Snáďpreto, že seriál počítal vždy s pokračovaním, kým film má byť „záverečnoubodkou“, ostávali v seriály príhody sympaticky nedopovedané, kým film ichnásilne uzatvára. Lajtmotívom je, ako si fanúšikovia seriálu dokážu predstaviť,vzťah Carrie a „Mr. Big“ (Chris Noth). „Mr. Big“ je Carriena veľká láska, muž,s ktorým sa niekoľkokrát pokúša o vzťah a ktorý vzťah nakoniecvždy odmietne. Myslím, že aj to bol klad seriálu, ktorý tak zobrazoval, žetakáto „osudová láska“ je často len mýtus, len prianie trochu trucovitéhodieťaťa a nakoniec nemôžeme mať v živote všetko, čo si želáme. Carriemohla byť a bola šťastná aj v iných vzťahoch, hoci „Mr. Big“ sa dojej životného príbehu vždy nejakým spôsobom vplietal, dokázala sa predstavyo ňom vzdať. Nanešťastie, hlavnou zápletkou celovečerného filmu je svadba„Carrie a Mr. Big“ a príbeh má typický hollywoodský priebeh: Poveľkom debakli, keď Mr. Big doslova ujde spred oltáru, sa všetko končí šťastne.Tento „útek spred oltára“ je už natoľko opotrebovaný, že divák/diváčkas ním hneď od začiatku počíta a v podstate ho ani veľmi neberievážne. Osobne by som viac ocenila, keby Mr. Big ušiel spred oltáraa navždy tak zmizol z Carrienho (a nášho) života, pričom „posolstvo“by bolo jasné: Nechoďme hlavou proti múru a zmierne sa s tým, že sú veci,ktoré nemôžeme mať. Navyše, s každým rozchodom sa dá vyrovnať,a nemusí to byť len, ako vo filme, v exkluzívnych kulisách luxusnéhomexického prímorského strediska, stačí Kuchajda a skupina kamarátok, naktoré sa dá spoľahnúť.
Mimochodom, ajostentatívne luxusné kulisy a krásne šaty, ktoré boli v seriályesteticky príjemné, sú vo filme natoľko prehnané, že začínajú rušiť. Nechcem sazapliesť do úvah o tom, čo si manhattanské „obyčajné dievčatá“ môžua nemôžu dovoliť, lebo istá nadsázka k filmu určite patrí. Kým všakv seriály sa dalo identifikovať s Carrie, ktorá bývala v malombytíku a nesčíselné páry topánok značky Manolo Blahnik si kupovala na úkor„investícii do budúcnosti“, sú obrovské byty, fotografovanie pre Vogue,súkromná asistentka a všeobecne prehnaný blahobyt vo filme len ďalšímartiklom mainstreamovej hollydoskej filmovej produkcie, ktoré bežného divákaa bežnú diváčku nechávajú zvyčajne chladným/chladnou. Niekoľkými slovamina záver si myslím, že film pokazil, čo seriál šikovne vytvoril. Jeho čaro –ktoré, napriek všetkému, nepochybne má – pramení jedine z jeho náväznostina seriál a užijú si ho tí/tie, ktorí/ktoré boli zvyknutí/é na seriál. Prediváka/diváčku, ktorý/á by si pozrela/a „iba“ film, by to bola len jednaz mnohých romantických komédií, ktoré vojdú jedným okom dnu a druhýmvon. Škoda. Myslím, že seriál mal na viac.
