Dobre viem, že známych na moje narodeniny upozornilfacebook. Aj to, že aj darčeky im ponúkol facebook. Napriek tomu sa neviemubrániť. A objatiam a snehuliakom sa poteším. Pasca je všakv tom, že na facebook-u sú všetci o všetkom informovaní. Keď mi Tomášpošle gerberu, pohladká ma alebo pre mňa postaví snehuliaka, všetkým ostatnýmfacebook-ovým priateľom zabliká správička, že Tomáš sa rozhodol objať Alicu.Tomáš sa rozhodol pohladkať Alicu. Tomáša sa rozhodol postaviť pre Alicusnehuliaka.
Nie vždy. Tomáš sa môže rozhodnúť urobiť to tajne. TajneAlicu pohladkať. Pritom mi napadne, ako sme mali s Frederikom pod stolom tajneprepletené nohy. V náš druhý spoločný večer. Po našej prvej spoločnejnoci. Sedeli sme oproti sebe. Naši kolegovia okolo nás. Frederik v tenvečer odchádzal. Najprv to bol len náhodný dotyk. Mala som na sebe čižmya Frederik tmavohnedé topánky. Dôkladne vyčistené. Frederik vôbec pôsobilveľmi dôkladne. Nohavice z tmavomodrej texaskoviny. Ponožky, ktoré farebneladili. Dôkladne vyčistené kožené topánky. Moje čižmy pofŕkané blatom. Vonkupopŕchalo. Najprv sme sa dotkli len náhodou. Prehadzovala som si nohu cez nohu.Pravú nohu cez ľavú nohu. A na trase pravej nohy cez ľavú nohu sa mojanoha dotkla Frederikovej. Bod náhodného dotyku som pocítila ako ranku. Ako keďsa vám pri žehlení predlaktie náhodne obtrie o rozpálenú hranu žehličky.Alebo v rozhovore niekto spomenie meno, ktoré zabolí. Náhodne, takže si tonikto nevšimne. Ale vami akoby prešiel elektrický prúd. Tak sme sa o sebanáhodne obtreli. Moja pravá noha a Frederikovo ľavé koleno. Keď som siuvedomila, že dotyk je dlhší, ako by mal byť. Za normálnych okolností by smenohy od seba okamžite odtiahli. Pozreli by sme sa na seba a ospravedlňujúcona seba kývli. Ja by som povedala prepáč. A Frederik, že sa nič nestalo.Zdvihli by sme okraj obrusu a nazreli pod stôl, či to, čoho sa dotýkame,je naozaj noha toho druhého. Lebo niekedy sa stáva, že nie je. Niekedy sičlovek myslí, že kopol do nohy spolusediaceho, ale v skutočnosti to bolalen noha stola. Kopem ťa? Spýta sa potom a spolusediaci odpovie: Nie, nie,to je v poriadku. Potom obaja nadvihnú obrus a nazrú pod stôla povedia: Aha, to je len taška. Taška položená pod stolom, ktorú si pomýlilis nohou. Aj to je sled gest. Náhodný dotyk. Ospravedlniť sa. Zdvihnúťokraj obrusu a nazrieť pod stôl. Odtiahnuť nohu.
Ale keď sa moja pravá noha náhodne obtrelao Frederikovo ľavé koleno, predvídateľná reťaz gest sa prerušila. Pohľadysa nám nestretli. Tvárili sme sa, akoby sa nič nestalo. Obaja, akoby sme sadohodli. A ja som si uvedomila, že dotyk trvá dlhšie, ako by mal. Akobyste sa dotkli horúcej platne a ruku neodtiahli. Reflex by nefungoval.Dívali by ste sa, ako vám horúce železo zraňuje ruku. Tak sme ani jeden nohuneodtiahli. Okolo bol šum rozlúčkovej večere. Poslednej večere naniekoľkodňovej konferencii. Šum, ktorého sme sa obaja zúčastňovali. Prikyvovalisme a usmievali sme sa. Keď sa nás niekto spýtal, či si ešte dáme víno,ukázali sme na prázdny pohár. Alebo sme pokrútili hlavou a prikryli pohárdlaňou. Pohyblivo sme sa zúčastňovali veselého diania. Len pod stolom sa našenohy hýbali s rozpakmi ako nerozhodní hadi. Ani jeden sme nevedeli, či tonie náhoda. Čo dotyk nepretrváva len z nepozornosti. Len preto, že sajeden z nás zarozprával a nevšimol si ho. O ranených vojakoch sahovorí, že si v zápale boja nevšimnú ani ťažké zranenie. Vraj bojujúa až po bitke si všimnú, že sú celí od krvi. Tak sme si mohli dotyknevšimnúť. Zúčastnení na všeobecnom šume rozlúčkovej večere sme sa mohlipozabudnúť. V skutočnosti na ten dotyk obaja myslíme. Trochu sa nám naplisvaly a okamih čakáme. Nohy sa od seba neodtiahli. Akoby naše nohy získalisamostatnosť. Konajú bez nás a my ich s napätím pozorujeme. Ako keďsa dieťa učí bicyklovať a rodič sa prizerá. Nemôže ho ovplyvniť a lenso zatajeným dychom dúfa, že nespadne. Tak aj my dúfame. Len neviem, v čo.Či si prajeme, aby sa naše nohy spamätali a stalo sa, čo sav takýchto situáciách deje. Pohľad ponad stôl a ospravedlnenie.Prepáč, kopem ťa. Zdvihnutý okraj obrusu. Alebo, či dúfame, že dotyk pretrvá.Zintenzívni sa. Naše nohy sa spolu hrajú pod stolom a my nevieme, ako todopadne. Potajme zatajujeme dych a tvárime sa, akoby nič. Nohy sa námskutočne prepletú. Plocha dotyku sa pomaly rozširuje. Už to nie je len náhodnýbod, keď sa moja pravá noha na ceste cez ľavú nohu obtrela o Frederikovoľavé koleno. Dotýkam sa ho teraz celou holennou kosťou. Celá moja holenná kosťsa dotýka jeho lýtka. Moja pravá špička sa ovíja okolo Frederikovho členku. Onzovrie kolená a chytí moju nohu medzi svoje lýtka. Tak tam sedíme. Nohynám skamenejú v dotyku. Jeho kolená sa niekedy zovrú silnejšie. Mojašpička zozadu hladká jeho členok. Na stoloch sú dlhé obrusy. Pod stôl nevidno. Niktonetuší, čo sa deje v zákulisí.
Tak sa to dá urobiť aj na facebook-u. Keď chce Tomášobjať Alicu a nechce, aby sa o tom niekto dozvedel. Stačí kliknúťa objatie ostane utajené. Ukáže sa len, že Tomáš niekoho objal. Nevie savšak, koho. V skutočnosti je to potom ešte horšie. Všetci vedie, že Tomášniekoho objal. Vedia, že Tomáš nechcel, aby vedeli, koho. Koho Tomáš tajneobjíma?
