Už niekoľko týždňov chodím Viedňou ako v tranze. Trochu si to vychutnávam, tú srdcervúcu sladkosť. Viedeň je horúca a letne prázdna. Dva mesiace mám auto. S viedenskou poznávacou značkou, lebo moje auto je Viedenčan. Kundera v inej knihe, neviem presne, v ktorej, píše o gestách. Jeden z Kunderových románov sa začína scénou v plavárni, kde v bazéne pláva staršia pani a zrazu zdvihne ruku a zamáva na plavčíka, myslím. V kapitole sa hovorí o geste, o zamávaní, v ktorom je stará pani opäť dievčaťom. V ľahkom, frivolnom geste je obsiahnutá jej mladosť. Na okamih, kým sa gesto vytratí všetko je ako predtým. Mám takú vlastnosť, že veľmi rýchlo zabúdam na obsahy kníh a filmov. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu citovať repliky z filmov a z kníh, ktorí sa po rokoch odvolávajú na postavy z románov, ktoré v takej a takej situácii povedali to a to. Mne ostáva z knihy len dojem, len vôňa, atmosféra, pamätám si, či sa mi kniha páčila alebo nie. Zápletky a mená postáv sa mi strácajú veľmi skoro. Pasáž o geste si však pamätám nezvyčajne presne, hoci knihu, ani neviem ktorú, som čítala už dávno. Sú témy, ktoré ma chytili za srdce a ku ktorým sa chcem vrátiť. Napríklad gestá.
Svety, v ktorých žijeme, sa skladajú zo súhry gest. Niektoré gestá do našich svetov nepatria. Gestá sú ako reč, ktorá definuje krajinu. Ako keď hovoríte plynne po francúzsky a zrazu by ste vložili do vety pár slovenských slov. Gesto Kunderovej hrdinky v plavárni nezapadalo do jej sveta. Vystúpilo z neho ako olejová škvrna na hladinu vody. Keď som mala asi jedenásť rokov, kúpili sme nášho prvého psíka. Šteniatko jazvečíka sa volalo Žofka a nebolo s nami dlho. Až neskôr sme sa naučili zaobchádzať so psíkmi a terajšieho francúzskeho buldočka Kubka majú moji rodičia už skoro dvanásť rokov. Ale Žofka pribudla do nášho vtedajšieho sveta v čase, keď sme „psie“ gestá ešte nemali nacvičené. V svoje prvé ráno majiteľky psa som vyšla so Žofkou na našu prvú rannú prechádzku. Žofka mala sotva niekoľko týždňov a nevedela chodiť na vôdzke. Mala som pocit, že sa na nás všetci pozerajú. Že na nás vidno, ako si nevieme jedna s druhou poradiť. Pomotali sme sa ulicami okolo domu v bratislavskom starom meste a vrátili sa domov. Cítila som sa podobne, ako keď som sa po prvýkrát držala na ulici s chlapcom za ruku. To bolo dokonca neskôr, cestou z Nového mosta k nášmu domu na Palackého. Tiež gesto, ktoré nepatrilo do môjho vtedajšieho sveta. Prilepené na ňom ako nálepka na okne. Ako žuvačka na topánke. Neskôr gestá integrujeme. Vyjsť s Kubkom na ulicu je dnes prirodzené ako vyniesť smeti. Narábame so sebou samozrejme ako keď varíme rannú kávu. Gestami, ktoré každodenne opakujeme, ktoré sú nám vlastné a ktoré si nikto neuvedomuje. Aj držanie sa za ruku sa stalo prirodzeným.
Spomenula som si na to všetko opäť, keď som si kúpila svoje prvé auto. Gestá spojené s autom neboli súčasťou môjho sveta a auto je nositeľom mnohých nových gest. Keď vytiahnem z tašky kľúč a stlačím tlačidlo, ktoré otvorí dvere. Ozve sa cvaknutie a zasvietia reflektory. Gesto, ktoré je samo o sebe pre mnohých ľudí pohybom, ktorý opakujú mnohokrát denne, samozrejmým ako zaväzovanie šnúrok na topánke, bolo pre mňa nové a neobvyklé. Otváranie kufra. Nastavovanie spätného zrkadla, aby som videla na cestu. Veta „Mám ťa odviezť?“ a „Kam ťa odveziem?“ Alebo „Pôjdem autom, tak tam sa stretneme“. „Pôjdem svojim autom.“ Pohyb ruky na spojku, vkladanie cédečka do prehrávača. Teraz chodím autom veľa. Sú to všetko gestá spojené s Viedňou, gestá, ktoré mi dala Viedeň. Darček na rozlúčku. Keď večer idem po Gürtli, ulici, ktorá uzatvára širšie centrum, drží ho ako kliešte kus plechu. Kedysi som si to nevedela predstaviť. Keď som videla prúdy áut, nevedela som si predstaviť byť súčasťou tej rieky. Teraz som v nej, opäť ako v tranze. Možno je to tak so všetkým. Možno je nakoniec všetko nepredstaviteľné celkom jednoduché, keď skočím do toho bez premýšľania. Gürtel akoby dýchal. Stovky áut jedno za druhým. Rieka, v ktorej vnímam len auto predo mnou. Brzdové svetlá. Stmievanie sa a pulzovanie prúdu. Otvorím okno, vonku je horúco, hoci je večer. V lete sa Gürtel opravuje, treba čakať, kým sa autá z uzatvorených pruhov zaradia predo mňa. Potom sa opäť rozšíri, prúd sa zrýchli, ako keď sa pootvorí hadica s vodou, uvoľní zovretie škrtidla, povolí kŕč a dá sa opäť dýchať. Z jednotky na trojku. Známa cesta. Gestá sa stávajú súčasťou môjho sveta. Viedenské gestá. Odbočím z Gürtla na Alserstrasse, štvrť, v ktorej som študovala. Teraz sem chodievam skoro denne. Viem, kam idem a ako sa tam dostanem, aspoň teraz večer. Na chvíľu. Na okamih. Zaparkujem pred domom, vchádzam do bytu, ktorý poznám. Ešte dnes a ešte dva týždne.
