Adozvedám sa, že on ešte slovensky rozumie, lebo im ju predsa ešte vškole nútili, veď predsa každý pondelok vysielali v televízii poslovensky, čo všetci nenávideli. Ale ešte horšie bolo, keď ich občas vškole nútili čítať slovenské texty. Jeho osemnásťročná dceŕa už vrajrozumie oveľa menej, keď bola malá, musel jej slovenské televíznerozprávky prekladať. Aha, hovorím. Keďže sa cítim vinná, za to, ženamiesto plánovaného kina trávime stredu popoludní v poli za Prahou, ajza to, že pán bol nútený pozerať televízor v mojom jazyku, lenpokyvujem hlavou a s úctou hovorím, že my Slováci sme na Češtinuzvyknutí, veď koľko knižiek čítame po česky, lebo slovenské prekladyneexistujú, a aj učebnice sme mali na vysokej škole prevážne v češtine.(Hovorili sme potom játra namiesto pečeň, jícen namiesto hltna a páteřnamiesto chrbtica). Vtedy sa mi začne zdať, že pán si náš rozhovorcelkom vychutnáva, téma, ktorú som začala, sa mu zapáčila a rád v nejpokračuje.
Vrajtá nevraživosť medzi Slovákmi a Čechmi bola viditeľná na každom kroku.Raz sa mu napríklad pokazilo auto, Fiat typu, aký sa v Čechách nedalopraviť. Musel s ním ísť až na Slovensko, do „máloosídlených oblastí", celé to tam vyzeralo úplne beznádejne, a navyšehovorili všetci po maďarsky. Keď zistili, že sú Česi, nikto sa s niminerozprával. A čo viac, jeho kamaráta nechceli na Slovensku v obchodeobslúžiť, kým si ten rohlík nevypýtal po slovensky. A zas iný kamarátmal na návšteve dvoch Slovákov, ktorí medzi sebou hovorili len pomaďarsky, len s ním prehodili občas niečo slovensky, aké to muselo byťurážlivé a on by také niečo ani nemohol vydržať. To už nevládzem, a onešte dodáva, že proti Slovákom vlastne nič nemá, dokonca tam bol smanželkou na dovolenke a dokonca sa im tam celkom páčilo. Ja potomzaleziem do auta a až do príchodu policajtov (dve a pol hodiny) píšemtento článok. Aje mi z toho trochu úzko. Hoci viem, že hlúpi ľudia sa nájdu všade. Aletento pán nevyzerá hlúpy. Na prvý pohľad mi bol sympatický. Pokoj, sakým znáša čakanie. A nepovedal mi krivého slova, keď som mu narazilado auta. Ale občas sa mi zdá, že už nevládzem. Keď nás nemajú radi voViedni, je to nepríjemné, ale v Prahe mám pocit, akoby ma vymkli preddverami vlastného bytu.
