Špecifickáatmosféra rán. Ešte silnejšia, ak je to pondelkové ráno. Vo Viedni somchodila autom po Ringu do práce. Autá sa sunú jedno za druhým. Auto jepre mnohých ľudí tak veľmi doležité asi aj preto, že tak pevne,jednoznačne vymedzuje vlastný svet. Ako šupka na pomaranči makkúdužinu. Kapsula, ktorá ma chráni pred svetom. Ráno sa mi nechcevstávať, odkladám vstávanie o niekoľko minút, nastavujem budík naštvrť, potom na pol siedmu. V celom meste tisíce ranných rituálov,chlad, keď človek vylezie spod periny, husia koža, keď bosí stojí nakachličkách kúpeľne, opuchnuté rozospaté oči, neska zaliata vlažnouvodou, aby sa dala rýchlejšie piť, aby sa nemuselo čakať, kýmvychladne, kakao pre deti, mesto plné nesčíselných automatickýchpohybov, a potom sa nastúpi do auta, z domu sa prebehne do auta, človekstlačí tlačidlo na kľúči a rozsvietia sa svetlá a ozve sa cvaknutie ačlovek sa zosunie na sedadlo auta, kľúč do štartéra a ozve sa hudba,začne hrať tam, kde včera prestala a človek má ešte chvíľu pokoj,karoséria auta ho obklopí ako kapsula, ohraničený od sveta sa sunie poulici, po jednej z nesčíselných ulíc na celom svete. Rozprávali sme sao tom, keď sme chodili autom do práce, na viedenskom Ringu. Ako sa autásnažia nájsť najrýchlejšiu stratégiu, z prhu do pruhu, sko sú to stovkyáut, v ktorých hrá hudba, každý pred prácou vo svojom svete počúvasvoju hudbu, ale možno viacerí tú istú rádiostanicu, možno v mnohých autách naraz hrá tá istá skladba, keby ju bolo počuť, bola by to filmová hudba.
Takje to aj tu. Idem metrom, v jedno z prvých pražských rán. Na križovatkeautá, zdá sa mi, že tu chodia rýchlejšie, a chodci, ktorí stoja naprechode, trvá strašne dlho, kým je zelená a ľudia sú nedočkaví, mrviasa, vyzerajú na križovatku, pozerajú na hodinky. Niekedy sa stane, žeelektrička nestihne prejsť a zastane uprostred križovatky, keď majúchodci zelenú, električka blokuje prechod, ľudia sa hnevajú, krútiahlavami, pobúrene sa na seba pozerajú, ale nič nemožu urobiť, len čakaťna ďalšiu zelenú. Všetci ľudia, ktorí idú ráno do práce, nesčíselnéranné rituály. Nesčíselné rána, v roznych mestách, len pre mňa je tojedno z prvých pražských rán. Na jednej strane je všetko ako obyčajne,lebo až tak nezáleží na tom, kde som. Samu seba si nosím so sebou arovnako vstávam, umývam si zuby, obliekam sa, som hladná a pijem kávu vakomkoľvek meste, vo viedenskom Liesingu aj v Klecanoch pri Prahe. Najednej strane si človek predstavuje zmenu, aké bude všetko iné, v novommeste a v novom svete, ale sám sa z vlastnej kože nevyzlečie, zvlastného auta, v ktorom stále hrá to isté cédečko, len kulisy sazmenili, idem ráno inou ulicou. Na druhej strane je všetko nanevydržanie cudzie, posteľ, v ktorej spím len pár nocí, slová, ktoré sahovoria v práci, automat na kávu na prízemí nemocnice.
To,že odídem z Viedne, viem celé mesiace a celé mesiace si to predstavujema bojím sa toho. Toho, ako budem odovzdávať kľúče od svojho bytu. Bytu,ktorý poznám celé roky. V byte, ktorému som neskor hovorila moj, bývalkedysi celé roky Alex, moj kamarát, ku ktorému som chodila na návštevu,do bytu na periférii, bolo treba prestúpiť z metra na autobus, na ktorýsa dlho čakalo. Potom sa Alex oženil, v byte bývala Regina, ktorá išlana rok do Škótska a byt sa stal moj. V zime v ňom bývala zima, najmanad ránom, keď vypli kúrenie, v lete príjemný chládok, v mojom byte,pri ktorom sa v záhradke dala piť káva a v ktorom bolo počuť fúkanievetra, keď fúkal vietor, hvízdal ako na horskej chate. A potom som, povšetkých tých rokoch, z toho bytu odišla jednoducho, ako keď sa človekvyzuje z topánok, ako keď človek príde v lete domov na nevydržaniesmadný a vykĺzne z topánok, vykročí z nich, ľahko, nechá ich na prahu,jednu trochu pred druhou, aby bosí bežal do kuchyne napiť sa vody, čonajrýchlejšie rovno z kohútika. Tak som ja odišla z liesingského bytu,veci som na niekoľkokrát odviezla autom a potom, v predposledný deň, ponoci, ktorú som nespala v Liesingu, lebo už niekoľko posledných týždňovnespávam v Liesingu, idem ráno autom do toho bytu naposledy, ty mačakáš v aute, kým ja vybehne, rovnako, ako keď sa v lete bežíš napiťvody, úchytkom, mimochodom, utekám k susedom, lebo sa ponáhľam,zaklopem susedom a poviem, že by som tam rada nechala kľúče, podáme siruku, vraj všetko dobré, je to skor zo slušnosti, ktoviekoľko sme sanerozprávali, viac s mačkami, ktoré ma chodili navštevovať ako sosusedmi, ale s mačkami sa ani nerozlúčim, pribehne k autu a nasadnem apoviem: Tak, to bolo všetko. Zabuchnem dvere, aké jednoduché, ako sa zmojho stalo cudzie.
Viem,že to bude rovnako ako aj. Mám tu byť tri roky a keď budem a tri rokyodchádzať, so všetkým sa budem rovnako lúčiť, všetko bude rovnakoznáme. Automat na kávu na prízemí nemocnice. Križovatka, na ktorej ránočakám na zelenú. Potraviny, v ktorých si ráno kupujem acidofilnémlieko. Všetko bude známe a všetko bude bolieť, tak, ako terazmyšlienka na Ring, po ktorom sa sunú autá, v ktorých hrá hudba. Ľudiaobklopení karosériou svojho auta. Obkolesení svojim svetom v cudzomsvete.
